Možno ste už niekedy počuli niekoho povedať:
„Mám pocit, že som stratil sám seba.“
„Akoby som už ani nevedel, kto vlastne som.“
Možno ste podobný pocit dokonca zažili aj vy. Navonok fungujete, zvládate svoje povinnosti a pokračujete ďalej, no vo vnútri cítite, že vám niečo chýba. Akoby ste sa postupne vzdialili sami sebe.
Nemusí ísť len o únavu, vyhorenie, krízu stredného veku či náročné obdobie. Môže to byť dôsledok toho, že sme sa prestali počúvať – vnímať svoje telo, svoje potreby, myšlienky a vnútorné prežívanie.
Práve vtedy sa môže objaviť pocit, že sme stratili spojenie sami so sebou.
Skôr než sa pozrieme na to, ako takéto odpojenie vzniká a ako sa prejavuje, skúsme si najskôr vysvetliť, čo znamená byť so sebou skutočne v spojení.
Ako vyzerá spojenie so sebou samým?
Naše bytie sa skladá z troch základných rovín – telesnej, mentálnej a duševnej.
Môžeme si ich predstaviť ako trojuholník.
Trojuholník je jedným z najstabilnejších tvarov v prírode. Je to útvar, ktorý nájdeme ako symbol naprieč mnohými spirituálnymi učeniami, ale aj náboženstvami. Pokiaľ stojí na pevných základoch, je mimoriadne odolný. A presne tak je to aj s človekom.
Keď sú telo, myseľ a duša v harmónii, vytvárajú pevný základ, z ktorého dokážeme čerpať silu aj v náročných obdobiach života.
Čo to však znamená v reči bežného človeka, ktorý chodí do práce, stará sa o rodinu, rieši účty, vzťahy a každodenné výzvy?
V prvom rade sme spojení so svojím telom.
S úctou, láskou a vďačnosťou sa oň staráme. Dávame mu potravu, ktorá mu prospieva, doprajeme mu pohyb, pobyt v prírode aj potrebný oddych. Dokážeme vnímať jeho signály, rozpoznať, čo mu chýba a čoho má naopak priveľa. Vieme, kde sa nám ukladá stres, a hľadáme spôsoby, ako ho uvoľňovať skôr, než prerastie do zdravotných problémov. A keď aj ochorieme, dovolíme si spomaliť a regenerovať.
Rovnako dôležitá je aj naša myseľ.
Dávame jej priestor na čistenie a triedenie myšlienok. Učíme sa rozoznávať vlastné vzorce správania, zvedomovať si negatívne myšlienky a vyživovať sa podnetmi, ktoré nás rozvíjajú. Občas vypneme informačný hluk, odložíme telefón a vyberieme sa do prírody alebo medzi ľudí, pri ktorých nemusíme hrať žiadne role.
Človek s jasnou mysľou vie rozlíšiť, čo je myšlienka a čo emócia. A aj keď ho životné skúšky zrazia na kolená, dokáže sa zastaviť, stíšiť a hľadať riešenie. Prípadne prijať, že niektoré odpovede ešte neprišli.
Jednoducho povedané – je pánom svojho mentálneho sveta, nie jeho väzňom.
A potom je tu duša.
Každý človek ju vníma trochu inak, no verím, že každá ľudská bytosť má v sebe jedinečnú esenciu. Niečo neopakovateľné. Odtlačok, ktorý nenesie nikto iný.
Duša je ako vybrúsený diamant. Každá má inú farbu, iný lesk, inú vibráciu.
Keď sa staráme o svoju dušu, prináša nám pokoj, naplnenie a zmysel. Nie preto, že by sa zrazu vytratili všetky problémy, ale preto, že aj v náročných obdobiach cítime, prečo kráčame ďalej.
Šťastie totiž nie je cieľová stanica, ktorú jedného dňa dosiahneme. Je to schopnosť vnímať prítomný okamih a objavovať jeho krásu práve teraz.
O duši
Každučká duša je jedinečná.
Niekto nachádza pokoj v prírode, iný v umení, hudbe alebo tvorení. Niekto miluje cestovanie a dobrodružstvo, iný potrebuje ticho, domov a obyčajné chvíle s rodinou. Pre niekoho je cestou spiritualita, pre iného služba druhým, budovanie, organizovanie alebo starostlivosť o zvieratá.
Neexistuje univerzálny návod.
Spojenie s dušou je o tom poznať samého seba. Vedieť, kto som, čo ma napĺňa, čo mi prináša radosť a pocit zmyslu a kam vo svojom živote smerujem.
Keď strácame kontakt sami so sebou
Čo teda znamená odpojiť sa?
Človek, ktorý ignoruje svoje telo, je od tejto roviny odpojený. Nevníma jeho potreby, prehliada varovné signály a často funguje na dlh, až kým ho telo neprinúti zastaviť.
Odpojenie od mysle býva ešte nenápadnejšie.
Taký človek sa stáva obeťou vlastných myšlienok. Neustále analyzuje, čo sa stalo včera, pred týždňom alebo pred rokom. Premýšľa nad tým, čo kto povedal, čo si o ňom myslí a čo mohol urobiť inak. Alebo naopak, neustále žije v budúcnosti a obáva sa toho, čo sa môže stať zajtra.
Postupne prestáva rozlišovať medzi realitou a vlastnými strachmi.
Práve v takýchto stavoch vzniká vnútorné napätie, ktoré sa skôr či neskôr začne prejavovať aj na našom tele. Potláčané emócie, chronický stres a neustály vnútorný tlak sa stávajú súčasťou nášho každodenného života.
A ako vyzerá človek odpojený od svojej duše?
To je možno najväčšia bolesť zo všetkých. Stráca zmysel bytia.
Stalo sa vám niekedy, že ste necítili radosť vo chvíľach, ktoré vás kedysi napĺňali? Že ste sa prestali tešiť na veci, ktoré boli kedysi vaším hnacím motorom?
Zo života sa začne vytrácať iskra.
Človek funguje ďalej. Chodí do práce, stará sa o rodinu, plní si povinnosti. Navonok môže pôsobiť úplne v poriadku. No vo vnútri akoby niečo stíchlo.
Stráca sa hravosť, tvorivosť, nadšenie aj motivácia. Prestávame počuť tichý hlas svojej duše, ktorý nás celý život vedie smerom k tomu, čo je pre nás skutočne dôležité.
Cesta späť k sebe
Ak mám byť úprimná, sama som bola odpojená od každej z týchto rovín.
A myslím si, že v tom nie som sama.
Mnohí z nás si nesú náročné detstvo, traumy, bolestivé vzťahy, pracovný tlak, finančné starosti alebo pocit, že musia neustále zvládať viac a viac.
Žijeme v presvedčení, že musíme pokračovať.
Dobrá správa je, že cesta späť existuje.
A nie je len jedna.
Spôsobov, ako sa opäť napojiť na seba, je nesmierne množstvo a rovnako nekonečné sú aj kombinácie jednotlivých techník. Pravdou však je, že návrat k sebe zvyčajne nezačína veľkými životnými rozhodnutiami, ale malými každodennými voľbami.
Začína sa tým, že sa počas dňa na chvíľu zastavíte a položíte si jednoduchú otázku: „Ako sa vlastne mám?“ Nie ako sa mám podľa očakávaní okolia, nie ako by som sa mal mať, ale ako sa cítim práve teraz.
Možno zistíte, že ste unavení a potrebujete oddych. Možno ste smutní a potrebujete si dovoliť cítiť emócie, ktoré ste doteraz potláčali. Možno si uvedomíte, že vás niečo dlhodobo trápi, no stále ste to odsúvali na neskôr.
Návrat k sebe je predovšetkým o pozornosti. O tom, čomu venujeme svoju energiu, svoj čas a svoje myšlienky.
Je rozdiel, či po náročnom dni automaticky siahneme po telefóne a ďalšom nekonečnom prúde informácií, alebo si doprajeme chvíľu ticha. Je rozdiel, či celé dni napĺňame očakávania druhých, alebo si nájdeme priestor aj na niečo, čo vyživuje nás samotných.
Pre niekoho je týmto priestorom meditácia. Pre iného prechádzka v prírode, modlitba, písanie denníka, šport, tvorenie, práca v záhrade, hudba alebo obyčajné posedenie pri káve bez telefónu v ruke. Neexistuje správna ani nesprávna cesta. Existuje len tá, ktorá vás privádza bližšie k sebe.
Veľmi dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o telo. Dostatočný spánok, kvalitná strava, pohyb a oddych nie sú odmenou za dobre odvedenú prácu. Sú základom, na ktorom stojí všetko ostatné.
A napokon, naučte sa počúvať svoju intuíciu. Ten tichý hlas, ktorý sa často ozýva skôr, než ho prekričí strach, rozum alebo názory ostatných. Čím viac priestoru mu dáte, tým zrozumiteľnejšie k vám bude hovoriť.
Záver
Návrat k sebe nie je cieľ, ktorý jedného dňa dosiahnete a budete mať hotovo. Je to vzťah, ktorý si budujete celý život. Deň po dni. Rozhodnutie po rozhodnutí. A práve v tom je jeho krása.
Dôležité je začať počúvať.
Svoje telo.
Svoje myšlienky.
Svoje emócie.
Svoju dušu.
Niekedy si však nevieme poradiť sami. Sme príliš zamotaní vo vlastných vzorcoch, strachoch a presvedčeniach. Vtedy môže byť veľkou pomocou človek alebo komunita, ktorá vytvorí bezpečný priestor, podrží nás a pomôže nám znovu sa zorientovať.
Pretože vedomý život nie je o dokonalosti.
Je o návrate k sebe, v svojmu autentickému JA.
O postupnom prepájaní tela, mysle a duše do jedného harmonického celku.
A práve v tomto spojení nachádzame zdravie, pokoj, radosť aj pocit, že náš život má zmysel.
Ak si sa našiel alebo našla v niektorých riadkoch tohto článku, vedz, že na túto cestu nemusíš kráčať sám či sama.
Niekedy stačí podať ruku a vykročiť prvý krok späť k sebe.