Kapitola 1 z 2

Kapitola 1

„Dobrý deň, slečna Grace, vitajte!“ zvolal predo mnou pán Hammock a hneď ku mne mašíroval s rukou vystrčenou pred seba. Usmiala som sa a nastavila mu rovnako ruku späť. Ihneď mi ju stlačil a triasol ňou ako o život.

„Ďakujem krásne,“ zasmiala som sa.

„Som tak rád, že sa Vám podarilo tak narýchlo prísť. Emília hovorila, že vás musela chvíľu prehovárať,“ trochu opatrne zahlásil a ukázal cestu k prezentačnému pultu.

„Nerada mením svoje plány na poslednú chvíľu a potom, s Emíliou máme dohodu, ja robím prax, ona teóriu,“ usmiala som sa na neho. Nemala som problém priznať, že sa mi proste nechcelo cestovať 4 hodiny lietadlom kvôli jedinej prednáške. Na tieto mimikry bola stavaná ona. Preto nám to tak dobre fungovalo. Ona prednášala a naháňala klientov, ja som už realizovala samotné projekty. Teraz, ale mala snúbenca, a keď jej zaplatil neplánovaný, predĺžený víkend v Paríži, nedokázala ho odmietnuť a ja som si to samozrejme vyžrala.

„Som si istý, že sa s nami budete cítiť dobre, Elizabeth, nemajte obavy. Rozhodne sa na vašu prednášku veľmi tešíme,“ rozprával nadšene pán Hammock a ja som sa trochu kyslo zaksichtila. No čo ja viem, pracujem dobre v menšej skupine, nie pred veľkým publikom. Nervozitou som netrpela už dávno, ale rozhodne som si pobyt na prezentačnej plošine neužívala.

„Nejako to spolu zvládneme,“ zatiahla som a nasledovala ho až dopredu. Ukázal mi, kde sa zložiť, a zatiaľ čo som si ja pripravovala notebook, konektivitu na premietačku a mikrofón, do miestnosti sa začali schádzať pozvaní partneri a pán Hammock už behal medzi nimi. Vítal ich a usadzoval na miesta.

Zhlboka som sa nadýchla a zadržala dych. V hlave som si opakovala, že je jedno, či je v miestnosti 5, 10, 15 alebo 150 ľudí, stále je to o tom istom. Odovzdať informácie, ktoré počúvajúceho môžu niekam posunúť, a na tom jedinom predsa záleží. A tak som sa absolútne uzemnila, ukľudnila, a keď nastal čas, postavila som sa pred plnú aulu a začala prednášať v angličtine prednášku, ktorú som si poctivo pripravovala.

„Dámy a páni,

„žijeme v čase, keď sa tempo zmeny stalo novou normou. Umelá inteligencia, automatizácia a digitalizácia pretvárajú nielen naše pracovné procesy, ale aj samotnú podstatu ľudskej práce a identity v organizáciách.

„Firmy dnes prechádzajú historickou transformáciou – musia inovovať rýchlo, reagovať flexibilne a zároveň si zachovať to najcennejšie, čo majú – ľudskosť. Na jednej strane tu máme obrovský potenciál – AI ako nástroj efektivity, presnosti a nových obchodných modelov. Na druhej strane stojí človek, ktorý sa denne učí zvládať neustálu adaptáciu, tlak výkonu, informačné preťaženie a obavy z nahraditeľnosti.

„Táto rovnováha medzi pokrokom a psychickou udržateľnosťou je dnes kľúčová.

„Nie je to len otázka produktivity, ale aj etiky podnikania – ako využívame technológie, aby posilnili ľudí, nie ich nahradili. Ako vytvárame kultúru dôvery, zodpovednosti a empatie v prostredí, ktoré je čoraz viac digitálne a menej osobné.

„Ak chceme, aby inovácie boli skutočne prínosom, potrebujeme zmeniť optiku:

„Úspech v digitálnej ére nezávisí len od technológií, ale od schopnosti ľudí zvládať zmenu s jasnými hodnotami a vnútornou stabilitou.

„V tejto prednáške sa pozrieme na to, ako rýchly pokrok mení naše správanie, pracovnú motiváciu a vzťah k práci. Ako môžu firmy integrovať AI a inovácie s dôrazom na etiku, dôveru a transparentnosť – a zároveň podporovať svojich ľudí, aby v zmenách nachádzali rast a vlastný priestor pre realizáciu.“

Snažila som sa celú prednášku viesť otvorene, pridávala som konkrétne príklady a sem tam publikum aj rozosmiala. To som mala rozhodne najradšej. Užila som si záverečný potlesk a bola rada, že tá hodina zbehla tak rýchlo, že som to ani nepostrehla.

„Vynikajúce, vedel som, že zaujmete celé publikum!“ prišiel ku mne nadšený pán Hammock.

„Nakoniec to bola naozaj zaujímavá debata. Nie vždy sú ľudia takí interaktívni,“ usmiala som sa úprimne a potriasla mu znova nastavenou rukou.

„Záleží na dojme poslucháča a tiež teda, akú zaujímavú máte tému. Som rád, že to nakoniec takto vyšlo, aj keď samozrejme máme radi aj prednes vašej kolegyne,“ potriasol hneď zdvorilo hlavou, no potom sa zvedavo vystrel. „No povedzte, idete aj na nejaké iné prednášky? Som zvedavý, či vás niečo z programu zaujalo,“ vyzvedal a ja som sa zasmiala.

„Ale áno, idem zásadne po Kelemenovi,“ žmurkla som a začala si baliť veci.

„No výborné, to je naozaj favorit,“ uznal, ale potom na neho niekto z boku mávol. „Júj, musím utekať, každopádne, ešte raz ďakujem a teším sa, až budeme mať opäť to šťastie, slečna Grace. Pozdravujem Emíliu,“ potriasol mi znova vrúcne rukou a oddupal preč.

Bol to veľmi milý chlapík a hlavne robil tieto konferencie celý život, takže bol skutočne zbehlý a všetko, čo zorganizoval, malo aj patričnú úroveň.

Dobalila som si veci a ešte pozdravila zopár ľudí, ktorých som za tých pár rokov už poznala. Bežne to boli ľudia z fachu, alebo HR, ktorí vyhľadávali takto inšpirácie a vzdelávali sa. Potom som sa, ale už ponáhľala na prednášku Ota Kelemena, ktorý bol mojím obrovským vzorom v behaviorálnej psychológii. Aktuálne mal úžasnú štúdiu zameranú práve na dopady aktuálnej, uponáhľanej doby na zamestnancov a samozrejme na celé organizácie. Rozhodne to stálo za to. Užila som si to a robila si po celý čas poznámky. Po prednáške som si predsa počkala a využila príležitosť si s ním osobne potriasť rukou a cítila sa trochu ako pán Hammock pred chvíľou. Ota som sledovala od školy a vďaka nemu som sa dala na túto dráhu vzdelávania. Chodila som na jeho prednášky a prezentácie vždy, keď sa to dalo, a tak sme sa poznali samozrejme len tak zľahka, ale aj tak som bola rada, že si ma zapamätal. No a samozrejme som si nesmierne vážila, že bol ochotný so mnou vôbec hovoriť. Pre mňa bol ako celebrita a on sa na tom patrične bavil. Bol to skromný a extrémne inteligentný muž. Keď si ale so mnou vymenil kontakt, bola som doslova vláčna. Tešila som sa ako malé dieťa. Chcel, aby som mu poslala dnešnú prednášku, a ja som sa nevedela dočkať, až sa dostanem do kľudu a rovno mu ju zašlem. I keď som mala pocit, že oproti jeho materiálom je to len čajový odvar, nedalo mi to a predstava, že by si OTO Kelemen čítal niečo, čo som napísala, bola absolútne vzrušujúca.

Vysmiata som kráčala cez halu hľadiac na jeho vizitku. Mala som chuť spievať od nadšenia. Sakra, chvála bohu, že som sem išla. Budem sa Emílii musieť ospravedlniť za to, že som bola taká ofučaná, keď som sem vôbec musela ísť.

Absolútne som nevnímala nikoho okolo, takže som si ani nevšimla, že predo mnou niekto stojí, a narazila rovno do hrude nejakého muža. Okamžite som sa prebrala z tranzu, no vizitku pevne zvierala v ruke, nedajbože o ňu prísť. Zdvihla som pohľad hore, aby som sa ospravedlnila, no keď som pozrela do tváre mužovi, ktorý bol snáď nakreslený a nie reálny, tak som onemela. Tmavovlasý, tmavooký, s jemným, upraveným porastom, s tak vražednými lícnymi kosťami a sánkou, že som asi ani nedýchala. Bože, málokedy mi nejaký chlap vyrazil dych, ale tento bol naozaj až nereálne smrteľný. O vôni, ktorá mi ostala doslova vytetovaná na tvári, ani nehovorím. Pomaly sa mu roztiahli tie magnetické pery do úsmevu.

„Ospravedlňujem sa, nepozeral som si pod nohy,“ prehovoril zrazu po anglicky a ja som sa konečne prebrala z tranzu.

„Ou, moja vina, pardón,“ vydýchla som späť v angličtine. Pochopila som, že vyzerám ako úplný dement, a tak som sa vystrela a radšej trochu cúvla, pričom som ho obišla. No on ma nonstop cez to prirodzene súmerné obočie pozorne sledoval, ani nežmurkol. Nedokázala som z neho odtrhnúť zrak. Čo to so mnou sakra je? Muž sa ale usmial snáď ešte vražednejšie.

„Bolo mi potešením,“ dodal, no vtedy som už cúvala, a tak som sa rýchlo otočila jemu chrbtom púliac oči pred seba. Waw… že vôbec takýto chlapi chodia po svete. Fú. Normálne premazal tú eufóriu zo stretnutia s Otom. A to už bolo čo povedať.

Radšej som pokladala jednu nohu pred druhú a mierila na recepciu. Potrebovala som si vybaviť check in, ktorý som nestihla, a ísť sa prezliecť na večernú recepciu, ktorú som chcela odignorovať, lenže je tu Oto. Mala som šancu mu teraz poslať svoju prácu a večer s ním pokecať. Bolo mi jasné, že si ju určite dovtedy neprečíta, no napriek tomu som si nemohla pomôcť.

A tak som rýchlo vybavila recepciu, vzala si kľúče a kufor, ktorý mi strážili, a vybrala sa k sebe do izby. Nadšene som okamžite sadla za počítač a poslala Otovi mail aj s krátkym pokecom, ako si nesmierne vážim jeho čas a záujem. Priložila som svoju prácu a celá happy mu ju poslala. Hneď potom som vytočila Emíliu a nadšene jej vyrozprávala, ako som sa stretla s Kelemenom a mám v pláne na neho striehnuť aj na recepcii.

„Jáj, ty si aký farizej, ti poviem! Hlavne že si ma išla zabiť, že sa tam musíš trepať,“ hundrala, no ja som otrávene zafunela.

„Len sa nevyhováraj, prosím ťa. ÁNO, pardón, že som pindala, ale skôr by som povedala, že si mala šťastie, že som ho tu takto vymákla a že vôbec prejavil nejaký záujem,“ skľudnila som ju a potom si vypočula, ako sa má s Braňom v Paríži. Sakra, chcela som tam už tak dlho ísť a nemala som na to nikdy čas. Tešila som sa z nich síce, ale zároveň čakala kadečo. Emília bola iná ako ja. Začali jej tikať biologické hodiny a chcela sa usadiť. Nechcela som si to zatiaľ veľmi pripúšťať, ale zasnúbenie bolo rozhodne krokom práve k založeniu rodiny. Bolo mi jasné, že naše podnikanie pôjde bokom a ja som si úprimne nevedela predstaviť, s kým by som sa tak zohrala ako s mojou jedinou kamarátkou, ktorú som tak mohla volať. Mala som veľa známych, ale nie skutočných priateľov ako bola Emília / Ema, ako som ju občas volala, ktorá ma poznala odpredu odzadu. Pravda bola, že na strane klientov so mnou bola spolupráca nesmierne cenená, za čo som bola samozrejme vďačná. No zo strany spolupracovníkov to bolo iné. Mala som nastavené nekompromisné pravidlá - laťka bola sakra vysoko a štandardy nepriestrelné, a to sa teda naozaj málokomu páčilo. Preto som po pol roku v nadnárodnej HR firme musela odísť a založila si vlastnú značku spolu s Emíliou, ktorá so mnou študovala vo Viedni. Podelili sme si agendu a fungovalo to ako hodinky. Smiala sa mi, aký som magor, ale mne to tak vyhovovalo. Nemusela som sa pred ňou na nič hrať. Ja som bola ja a vďaka tomu nám to aj parádne išlo, mali sme vždy toľko projektov, koľko sme zvládali utiahnuť, a museli nové buď odmietnuť, alebo dať na čakačku, lebo sme to jednoducho nestíhali. Priestory, ktoré sme mali v prenájme, aj naše vlastné kapacity mali strop, či sa mi to páčilo, alebo nie. Bála som sa prijať ďalších ľudí práve preto, aby sme neklesli na kvalite, a potom, pre mňa bolo dôležité, aby to malo aj vedecký potenciál a nie len komerčný efekt. Samozrejme, dalo by sa to robiť masívne, ale to nebolo mojím cieľom a nedávalo mi to tak ani zmysel. Zarábali sme skutočne slušne, keďže sme si na základe kvality a dopytu mohli dovoliť pýtať väčšie ceny ako konkurencia, ktorá to síce robila vo veľkom, ale my sme mali proste moje know-how, za ktoré si firmy, aj jedinci, radi priplatili. Tak sme to ťahali už 5 rokov a vybudovali si naozaj dobré meno. O to viac som sa tešila, keď som mohla prispieť svojimi poznatkami a skúsenosťami, ktoré som naberala k spoločenskej zmene, a posunúť ich niekomu, ako je Oto Kelemen.

Pokecala som s ňou a išla hneď do sprchy, vydrhla sa a naozaj hodinu sa chystala na recepciu, ktorá sa mala konať vo vinici prerobenej práve na tento druh akcií. Celý tento areál mal úžasný, španielsky nádych bývalého vinohradníctva, a keby som tu bola dlhšie, aj by som si to vychutnala viac. Malorku som mala naozaj rada. S bratom a jeho kamarátmi sme tu chodili jazdiť na motorkách. Teraz, ale na zábavu nebol čas. Bola som tu pracovne a mienila som to poriadne využiť. Dlhé, odfarbené blonďavé vlasy s platinovými prelivmi som si najprv vyfúkala a potom si ich ešte aj vyrovnala, ako som ich bežne nosila, s miernou vlnou vpredu na hlave. Keďže som mala zelené oči, bežne som žiadne tiene nepoužívala, stačila dobrá, predlžujúca špirála. Radšej som si dávala raz za čas upraviť obočie a microbladingom dorobiť hnedou farbou. Makeup som vždy používala svetlejší a maľovala si na hnedo / bronzovo líčka. Na pery prirodzený, slabúčko ružový rúž, aby len vynikli a boli prirodzené. Tak som vyzerala bežne a mala to tak rada. Vždy som chodila akurát na babybotox, aby som zakryla mimické vrásky, ktoré som mala snáď od 20 rokov, keďže som sa ksichtila naozaj celé dni, nonstop, ale inak som mala rada, keď som dokázala byť čo najviac prirodzená. Pre moju prácu to bolo nesmierne dôležité. Mala som šťastie, že som si to aj mohla dovoliť.

Navliekla som sa do červeno / bordových šiat, ktoré boli hore strihané a vystužené ako korzet a celkovo boli robené na štýl obleku. Mali našité aj gombíky v dvoch radoch, ako máva sako, alebo kabát. Inak boli púzdrové, do polky lýtok, keďže išlo o business recepciu, boli úplne dokonalé, i keď nemali ramienka, stále boli dosť elegantné. Vďaka rozparku vzadu som sa mohla hýbať, i keď na vrchu boli absolútne upnuté a pevný zips ich poctivo držal pokope. Napravila som si fakeové vačky a rovno si obula čierne, vysoké, kožené labutinky s červenou podrážkou. Tak, ak teraz nespravím na Ota dojem, tak už neviem. Nešlo o nič telesné. Pán Kelemen bol raz tak starý ako ja. Rada som sa obliekala do business dresscodu a naozaj využívala dokonalý štýl coco channel, to bol môj obrovský vzor, ale môcť sa cítiť aj napriek svojej profesii ako žena bolo pre mňa kľúčové. Vtedy som sa cítila skutočne sama sebou. Od spodného prádla až po doplnky, všetko som dôsledne vyberala a kupovala tak, aby som to vedela čo najviac kombinovať. To bola moja ďalšia úchylka. Tvorenie čo najväčšieho počtu kombinácií z toho, čo som mala doma.

Pozrela som na hodiny. Fúúú, už sa začína. Vyvoňavkovala som sa tak akurát a pridala strieborné visiace náušnice a presne rovnaký, výrazný náramok. Schmatla som svoj digitálny zápisník, do ktorého obalu som si vložila kartu a mobil. Ešte som sa finálne prezrela a musela som skromne uznať, že som vyzerala naozaj dobre. Zlaté, dlhé vlasy a tie šaty spravili svoje. Vždy som mala krivky viac krv a mlieko, aj keď som mala malé prsia, zato boky boli výraznejšie. Veľa som cvičila, a tak som to dokázala vyformovať. No nebola som ani vysoká, ani nohatá, a tak som sa tešila, keď som zo seba vedela spraviť príťažlivú ženu, aj napriek tomu, že som nebola vysoká, prsnatá modelka.

Vyrazila som dole a hneď v aule už videla, že som rozhodne zaujala okolie. Spokojne som sa uistila, že som pripravená na pána Kelemena, a začala sa nenápadne motať po okolí a hľadať ho. Plán bol veľmi „prepracovaný“, cieľom bolo na neho akože omylom naraziť.

„Elizabeth! No to je úžasné, že ste prišla aj na recepciu!“ zvolal pán Hammock a ja som na neho pozrela. Sakra, teraz nemám čas sa vykecávať.

„Dobrý večer, no, ako ste uzavreli prvý deň?“ usmiala som sa na neho trochu silene, ale naozaj som sa snažila.

„Výborne, som veľmi spokojný. Priznám sa, že mi odľahlo,“ prikývol.

„Ale prosím Vás, taký harcovník ako vy, už to máte zvládnuté ľavou zadnou a toto miesto je… úžasné,“ vzdychla som obzerajúc sa naokolo. Už bola tma, všade boli decentné svetlá, stromy vysvietené, kamenné detaily podsvietené. Malo to neuveriteľnú atmosféru 18. storočia, odkedy to tu postavili, a predsa zapracovali dostatok moderných prvkov, aby podškrtli jedinečnosť tejto stavby.

„Jáj, ste láskavá, aj tak sú to starosti. Ale poďte, viacero ľudí sa na Vás pýtalo, tak Vám ich predstavím, zaujala ste, Elizabeth, tak ako vždy…“ dodal a len tak letmo si ma premeral. Bol to slušný muž, takže si nedovolil nič viac. Usmiala som sa pripravujúc sa na kolečko, ktoré ma nakoniec čakalo. Ja som, ale potrebovala nájsť Ota… tak som sa musela skutočne premávať a pozdraviť každého, ku komu ma pán Hammock priviedol. Uznávam ale, že tu bolo aj zopár zaujímavých ľudí, a tak som im nakoniec venovala pozornosť omnoho dlhšie, ako som plánovala. Ani neviem ako, podarilo sa mi vyslobodiť so zámerom ísť si dať niečo pod zub. Pravda bola, že som nejedla od rána. Každopádne som mala stiahnutý žalúdok, a tak som sa hlavne napila najprv limonády. Potom som zjedla dve jednohubky a kopla do seba pohár vína, akoby to bol len ďalší pohár limonády. Sakra, kde je ten chlap. Musí sa tu niekde motať.

„Slečna Grace…“ ozvalo sa zrazu vedľa mňa a ja som sa až strhla. Oto Kelemen stál vedľa mňa a ja som mu vôbec nevenovala pozornosť hľadajúc ho niekde pred sebou, v dave postávajúcich ľudí. Neveriacky som na neho pozrela.

„Pán Kelemen…“ dostala som len zo seba, no podala mu ihneď ruku.

„No teda, Vám to ale pristane,“ usmial sa jemne a to som sa už smiala ako sprostá.

„Ďakujem, vidím, že aj vy ste nahodil sako,“ ukázala som na neho. Bežne nosil len svetre, aspoň tak som ho poznala.

„Tak, toto miesto si to vyžaduje,“ s vážnosťou vyhlásil. „Ja som si stihol dokonca prečítať vašu prednášku,“ zahlásil zrazu a ja som myslela, že rovno odpadnem. Zarazene som na neho hľadela.

„Naozaj? Kedy?“

„Preto som trochu meškal, bol som zvedavý,“ priznal sa, ale ja som sa len nervózne zasmiala.

„Spravila ste na mňa naozaj dojem. Je úžasné vidieť ďalšiu generáciu, ako stavia na našich základoch. Je pravda, že pokrok je absolútne nezadržateľný a dopady na generácie, ktoré v ňom teraz dospievajú, budú naozaj fatálne, pokiaľ nezmeníme prístup vo výchove, ale aj k prístupu k dnešnému zamestnancovi,“ rozprával zanietene… sotva som dýchala.

„Presne tomu sa aj chcem venovať, mám vypracovaný program vzdelávania a integrovania zamestnancov do sveta AI. Veľa firiem si myslí, že zavedú systémy riadené umelou inteligenciou a znížia staff na polovicu. Je to veľký omyl, ktorý šíri nesmierny strach a stres pre celé skupiny pracovných pozícií. Tí ľudia už teraz vypínajú, nechcú sa ďalej vzdelávať vo svojich profesiách, lebo už v tom nevidia zmysel, ale zároveň nevidia inú možnosť uplatnenia…“ vysvetlila som, zatiaľ čo Oto súhlasne prikyvoval. Celá debata pokračovala a ja som bola snáď v siedmom nebi. Venoval mi snáď hodinu, ale potom ho už oslovili iní ľudia, Oto sa so mnou celý nadšený rozlúčil a povedal, že ma kontaktuje a rád si so mnou dá online stretnutie, na ktorom prejdeme do detailov môj program.

Nemohla som tomu uveriť. Okamžite som očami scanovala priestor, no nakoniec našla, čo som hľadala. Bokom, pri výstave vín bol bar s vysokými, barovými stoličkami. Presne to som potrebovala. Štrikovala som si to pomedzi ľudí k jednej, voľnej stoličke, ktorá bola presne na konci barového pultu zalomenom pri stene. Ideálne miesto na zašitie. Prešla som tam a vyliezla pridŕžajúc sa dreveného pultu, aby som sa v tých botách a šatách rovno nestrepala. Podarilo sa mi sa usadiť, prehodila som si nohu cez nohu a rovnako vlasy cez rameno.

„Dobrý večer, Señorita, čo vám môžem ponúknuť?“ prihovoril sa mi hneď čašník, ktorý si ma všimol, aj napriek tomu, že tam mal plno. Usmiala som sa na neho. Pekný, sympatický Španiel.

„Buenas noches, quisiera una sangría, por favor,“ zatiahla som a uškrnula sa hrdo. Po španielsky som vedela len to, čo sme sa naučili na dovolenkách, a veľa toho rozhodne nebolo. Chlapec sa zasmial a uklonil sa.

„Enseguida, Señorita.“

„Muchas gracias,“ zatiahla som a vytiahla zápisník. Chcela som si hneď zapísať všetko, čo ma z debaty s Otom zaujalo. Zvyšok recepcie ma už prd zaujímal. Bola som v siedmom nebi a bolo mi jasné, že už nič výživnejšie ani zažiť nemôžem. A tak som si spokojne písala a sotva vnímala, keď mi prišla moja sangria. Len som sa pekne poďakovala a písala ďalej, podopierajúc si bradu rukou. Všetko naokolo prestalo existovať a ja som si uletela do svojho sveta. Prehrávala som si, o čom sme hovorili, zapisujúc si to všetko postupne v bodoch.

„Tak toto som rozhodne ešte nevidel…“ ozvala sa angličtina a mne chvíľu trvalo, kým som pochopila, že niekto hovorí na mňa. Zodvihla som hlavu a pozrela cez roh šikmo pred seba. Bol to ten chlap z haly, do ktorého som vrazila. Poloboh navlečený do čiernej upnutej košele s dlhými rukávmi, ktoré mal vykásané po lakte. Tú mal zapravenú do tmavých, upnutejších nohavíc stiahnutých koženým opaskom. A… sakra.

„Prosím?“ dostala som len zo seba. Zas som prestala myslieť.

„Na podobných akciách trávim pomerne dosť času, ale rozhodne som ešte nevidel, aby niekto na takomto mieste sedel v rohu a …písal si poznámky?“ natiahol krk, pozrel mi na displej a pero v mojej ruke. Zažmurkala som, či sa mi to nezdá. Prečo so mnou vôbec takýto chlap rozpráva? Bolo tu zopár polobohýň z jeho ligy, ktoré rozhodne stáli za pozornosť. Nešlo mi do hlavy, prečo by mal riešiť dôvod môjho autistického správania.

„Alebo je len možné, že nás, freakov, jednoducho nevidíte,“ vrátila som mu rovnako zvedavo a trochu sa narovnala. Ten chlap sa ale zasmial a to ma už úplne vyviedlo z rovnováhy. Do pekla, to čo bol za zvuk? Ako sa vôbec niečo takéto dostalo na zem????

„Pardón, ale som si istý, že vy do tejto kategórie nepatríte. Aj keby ste čo robila, krásna blondína v červených šatách bude len ťažko neviditeľná,“ zahlásil pobavene, akoby nič, a ja som už vôbec nechápala. Čože?

„Myslím, že by ste bol veľmi sklamaný tým, ako veľmi sa mýlite s tým freakom. Už som stihla zapísať…“ pozrela som dole a scrolla strany dozadu „15 strán… pomer k sangriam je 15:2, kto asi tak môžem byť?“ nadvihla som obočie a pobavene si odpila zo svojho drinku. Bola som rozhodne hrdý magor, ktorému stále nedochádzalo, prečo sa s ním tento chlap rozprával.

„Rozhodne niekto, kto ma zaujal,“ vyhlásil bez studu, no ja som na neho trochu zarazene pozrela. Na takýto štýl sebavedomej komunikácie som rozhodne nebola zvyknutá. Keby to bol ktokoľvek iný, ani sa s ním nerozprávam. Lenže on bol tak neskutočný, že mi prišlo až nemožné na neho nereagovať. Skutočne, no aká je šanca, že ešte niekedy stretnem Adonisa a bude si ma vôbec všímať?

„Možno som do vás len prisilno vrazila…“ zamyslela som sa a on sa uškrnul.

„Čo vám ponúknem?“ ozval sa čašník, keď si všimol, že prišiel nový človek.

„Prosím Cervezu a pre Señoritu môžem objednať ešte sangriu? Nech vylepšíme to skóre?“ spýtavo na mňa pozrel, no ten jeho hravý kukuč ma úplne opantal. Waw, čo z tohto chlapa ešte vypadne? Usmiala som sa a prikývla. Posadil sa vedľa mňa a ja som pokrútila hlavou, no radšej dopila drink, ktorý som mala rozpitý. „Tak, čo ideme písať?“ opýtal sa maximálne uvoľnene, musela som sa zasmiať. Mal priznaný prízvuk, takže Angličan nebol. Ktovie, odkiaľ ten chlap vôbec prišiel. Podľa všetkého z Olympu. Tá jeho šialená vôňa ma doslova ovanula a ja som cítila, že sa mi prekrvujú miesta, ktoré rozhodne pre mňa neboli pri práci bežné.

„Milý denníček…“ začala som nadnesene a teraz sa smial on.

„Rozhodne ma zaujíma, ako to pokračuje…“ prižmúril oči a to som bola rada, že som sa pridržiavala pultu. Pomoc. Bolo to stále horšie.

Nadýchla som sa, pozrela dole a prečítala, čo som napísala. „Posledné štúdie naznačujú, že až 60 % administratívnych pracovníkov, ktorí nemajú možnosť rotovať po rôznych oddeleniach v korporátoch, trpí vyhoretosťou…“

„Ou, nič o neznámom v čiernom…“ skysol a ja som sa znova smiala. Ako to vôbec robil?

„Ja som vás varovala, Freak,“ ukázala som na seba a vtedy na mňa vystrčil ruku.

„Teší ma, Damian,“ zahlásil sebavedomo. Nadvihla som obočie a pozrela mu na ruku, no potom mu podala naspäť svoju.

„Elizabeth…“ tichšie som sa predstavila a on sa spokojne usmial.

„Grace,“ dodal a vtedy som úplne zamrzla. „Nečakala si, že ťa poznám, čo?“ spokojne zatiahol.

„Ani omylom.“

„Mal som tú česť byť na tvojej prednáške,“ oznámil, na čo som na neho nechápavo pozerala.

„Tak prečo teda musím dokazovať, že som nerd? Videl si to na vlastné oči. Aký dôkaz ešte potrebuješ?“ neveriacky som zahlásila a vtedy nám prišli drinky. Rovno som sa musela napiť.

„Prednáška rozhodne stála za to, ver mi, som veľmi zlý poslucháč… Aj keď sa musím priznať, že v tomto prípade zaujal aj vizuál, nielen obsah,“ opäť zatiahol, teraz na mňa pozrel absolútne neskryto a prebehol po mne očami. „Dobre, že si tam nestála takto, to by prišla celá prednáška na zmar.“

Neveriacky som sa zasmiala a pokrútila hlavou. Waw, takto priamočiareho chlapa som ešte nezažila. Pravda bola, že s tým, akú neuveriteľnú charizmu mal, to bolo nesmierne… osviežujúce a príťažlivé. Nevidela som dôvod nezabaviť sa niekde na Malorke s niekým, koho už nikdy neuvidím. A obzvlášť, keď vyzerá ako Zeusov bratranec. Vždy som len niekam doletela, makala ako blázon, a keď popri práci aj stretla sexy muža, nikdy som ho k sebe nepustila ani na meter. Mala som stanovené prísne hranice, ktoré som nikdy neprekračovala. Stála na tom moja profesná povesť. Teraz ale o žiadnu nešlo, keďže tento chlap tu bol viditeľne omylom, alebo bol skôr len nejaký zahraničný podnikateľ… aspoň na to by som ho tipovala. Viditeľne mal dosť peňazí a vzdelanie… možno syn nejakého bohatého magnáta. Tam nehrozilo nič, čo by mi uškodilo. Práve naopak. Môj súkromný život bol, skromný a nevýživný. Všetku pozornosť dostávala práca, tak prečo práve vďaka práci nevyživiť aj trochu vlastnej, súkromnej záhradky? Nebolo mi to síce blízke, ale teraz som tu bola sama. Nestrážil ma brat, bratranci ani jeho vypečení kamaráti. Mohla som si vyskúšať, čo je to neškodný, malý flirt.

„Mám už nejaké tie skúsenosti. A potom, som radšej, keď ma niekto počúva, ako okukuje,“ sebavedomo som zatiahla a myslela som to smrteľne vážne.

„Na prednáške, alebo na recepcii?“ zvedavo sa opýtal, ale stále podpichoval. Prehodila som si vlasy na stranu a videla, ako zareagoval. Hneď na ne upol zrak a mne bolo jasné, že ho zaujali.

„Keď pracujem, teraz mám voľno…“ usmiala som sa spokojne a skúmavo na neho pozrela. „Ty ale prednášajúci nie si.“

Damian sa zasmial a odpil si z piva, no pozrel pred seba.

„Správne.“

Hm, pán záhadný nechcel priznať farbu. Nepredstavil sa ani priezviskom. Čo mi vlastne ani nevadilo. Ani ja by som mu svoje nepovedala, keby ho on sám nepoznal.

„Takže sa tu len moceš a okukávaš freakov?“ podrýpla som a on bol znova vysmiaty ako slniečko. Neuveriteľne mu to svedčalo. Nevedela som sa rozhodnúť, ktorý výraz ma na ňom priťahuje najviac.

„No dobre, priznám sa, že len jedného,“ veľavravne na mňa pozrel a zahral, že som ho prekukla. Neveriacky som sa zasmiala a pokrútila hlavou. Vypla som displej a odložila ceruzku. „Takže nejdeme písať?“ sklamane zatiahol.

„Dnes už bolo všetko napísané. Alebo máš nejakú múdrosť, s ktorou by si sa chcel podeliť?“ nadvihla som obočie.

„Niečo ako keď nemáš cieľ, nemôžeš stratiť cestu, je už moc oklepané, čo?“ zamyslel sa, ale ja som sa nedala.

„Som si istá, že aj napriek tomu by to našlo niekoho, koho by to oslovilo,“ biblicky som zhodnotila a Damian si ma znova prescanoval.

„Mám test, či si väčší šprt ako ja,“ vyhlásil zrazu, no ja som na neho len pobavene, neveriacky pozrela.

„Neverím,“ sucho som reagovala. To nehrozilo.

„Ale áno, je to osvedčený test. Chceš ho vyskúšať?“ otočil sa trochu ku mne, ale ja som sa iba pobavene zasmiala.

„Som zvedavá, jasné.“

„Požičiaš mi tvoj note?“ ukázal na zápisník. Nepadol z jahody, veru.

Zapla som ho teda, vytvorila mu nový hárok, posunula ho k nemu a podala pero.

„Predveď sa,“ zatiahla som a on párkrát machersky zdvihol obočie, potom si ho vzal a začal kresliť mriežku… nakoniec dal do jednej kolónky kolečko a posunul mi pero, pričom dal note medzi nás.

„Ideš,“ zatiahol a to som sa rozosmiala na celé kolo, až na nás čašník zdvihol hlavu. Damian vyzeral síce prekvapený z mojej reakcie, ale viditeľne sa príjemne potešil, že ma takto pobavil.

„To je tvoj sofistikovaný test? Piškvorky?“

„Samozrejme, som neporaziteľný,“ vyhlásil a ja som neveriacky vzala pero do ruky.

„Blbosť. Každý vie, že je to o začínajúcom,“ zatiahla som, no pozrela dole a premýšľala. Potom nakreslila krížik do rohu a on sa zaceril.

„Starý ťah,“ zahlásil a pokračoval. Prisahám, otočili sme asi 15 hier a neustále sme mali rovnaké skóre, keď jeden zvýšil, druhý dorovnal, a takto to išlo dookola. Neuveriteľne som sa bavila. Ignorovali sme okolie, ľudí, ktorí na nás nechápavo pozerali, a venovali sa hre podávajúc si vždy po svojom ťahu pero.

„Hovorila som ti, že je to blbosť, ak poznáš postupnosť ťahov, jediná výhoda je, že ideš prvý,“ zatiahla som, no on na mňa zas prižmúril tie krásne oči.

„To je, akoby si zhodila podstatu kameň, papier, nožnice, tiež je to o tom predvídať ťah súpera,“ dotknuto zahlásil, ale viditeľne sa bavil presne ako ja.

„Ty nie si väčší freak ako ja, si živá naivka,“ pokrútila som nad ním hlavou, ale Damian na mňa rovno vystrčil päsť naznačujúc, že mi to dokáže. Bože, zas som sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„TY si nedáš povedať?“ zatskala som a rovnako nastavila päsť proti jeho. Začali sme hrať a už sa smiali na celé kolo. Damián sa na mňa snažil robiť staré, dobré triky, ktoré som mala dávno prekuknuté od čias, kedy sa ma snažil takto odrbávať brat, aby nemusel robiť žiaden druh domácich prác, alebo proste vždy, keď sme sa nevedeli dohodnúť.

„Bože, ty si rafinovaná,“ nervózne pindal a snažil sa na poslednú chvíľu zmeniť voľbu z nožníc na papier a dal omylom paroháča. Vyprskla som v smiech a skoro pri tom spadla zo stoličky, ako som mala preloženú nohu cez nohu. Upnuté šaty mi nedovolili adekvátne zareagovať. Damian ma ale ihneď pridržal za bok a trochu sa na mňa natlačil, aby som sa preventívne navalila na neho a nespadla dole. Prešlo mi mravenčenie po celom tele. Nevedela som sa prestať smiať, ale už iba potichu. Rukami som sa oprela do jeho nôh a snažila sa dostať späť do stabilného posedu.

„Ako si sa tam vôbec dostala?“ pozorne si ma prezrel, ako sedím, a ja som pokrčila ramenami.

„Keď sa chce, všetko ide,“ pomrvila som sa a snažila rozdýchať tú blízkosť, ktorou ma doslova prevalcoval. Mala som pocit, že by tá statická energia medzi nami vedela zásobovať celú elektráreň. Bez hanby ma ešte pohladil po boku a potom sa narovnal na svojej stoličke.

„Postrehol som, že si trochu umanutá,“ zatiahol. Len som na neho veľavravne pozrela.

„A ty dosť domýšľavý,“ vrátila som mu bez váhania, ale Damiana to len pobavilo.

„Videla si vinice vzadu, za záhradou? Chcel som si ich ešte pozrieť a popravde, už mi tu zdreveneli nohy. Ty tu tiež už viditeľne ledva obsedíš,“ premeral si ma znova a mne vybehlo jedno obočie až neviem kam. Chcem sa s ním ísť niekam prejsť? Nielenže bol šialene sexy, ale ešte aj zábavný. Mohol ma tam ovaliť a rituálne zavraždiť? Hm, bolo tu priveľa ľudí a ja som vypila 4 sangrie, čo bol môj strop, aby som nebola opitá a predsa sa dostala do uvoľnenej nálady.

„Nebola som tam, ak ma zložíš dole, rozhodne si ich rada prezriem,“ vyhlásila som nakoniec usmiato. Tak trochu som ho aj testovala. Flirt je jedna vec, ale úprimne som chcela vedieť, kam až takýto chlap vie zájsť. Netušila som, či sa mi niekedy do mojej smrti naskytne takáto príležitosť, a nevyužiť ju mi pri tom stave alkoholu v krvi prišla ako absolútny hriech.

Spokojne sa usmial, postavil sa medzi naše stoličky a trochu si ma natočil k sebe. Usmiala som sa na neho naspäť, a keď ma chytil opatrne za driek, musela som mu položiť ruky na ramená, aby som sa o ne prichytila. Pozrel mi priamo do očí, pričom ma nadvihol, akoby som ani nič nevážila, a zložil ma dole tak, že som sa ho doslova dotýkala každým kúskom tela. Dobre, okamžite mi bolo jasné, že hranice stanovené nie sú, a bytostne som cítila, že kam ho pustím, tam sa vydá. Musela som zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre, keďže bol odo mňa o kus vyšší, ale nesmierne som si to užívala. Tá blízkosť bola tak podmanivá a omamná, že som nevedela, či ma moje nohy vôbec do nejakých viníc odnesú. Preto takíto chlapi chodili po zemi? Aby náhodným ženám dokázali, aká miera chémie je vôbec znesiteľná a reálna aj s absolútne nereálnym chlapom?

„Krásky majú prednosť,“ zahlásil a ukázal na smer, ktorým by sme mali ísť, a tak som si vzala veci, ešte na neho s úsmevom pozrela a vybrala sa pomedzi ľudí na koniec záhrady, zatiaľ čo ma Damian pozorne nasledoval. V prvom rade som na nikoho poriadne nepozerala. Nechcela som nikoho stretnúť, aby mi pokazil ten zvláštny, celkom nepoznaný pocit mravenčenia spojeného s dokonalým vzrušením. Chcela som si ho vychutnať, preskúmať a zapamätať, aby som si mohla neskôr prehrávať, aké to je byť skutočne ženou. Nie len tou, ktorá sa vystrojí a prvotriedne upraví, no večer si líha sama do postele bez toho, aby jej nejaký muž prejavil náklonnosť a povedal, aká je krásna. Nešlo o chválenkárstvo, ani o zvyšovanie ega. Proste som len túžila byť žiadaná, videná a hlavne… chcela som to cítiť od muža. DUPLOVANE od muža, ako bol Damian. Prišlo mi to doslova ako znamenie z nebies. Emília mala v pláne zakladať rodinu a ja som nemala za sebou ani jeden poriadny vzťah, ak nerátam tú trápenicu na výške. Vedela som, že tu a teraz nič také nedobehnem, a ani som takú ambíciu úprimne nemala. Dovolila som si precítiť túžbu po intimite, a ako inak začať ako s drobným flirtom s dokonalým neznámym, ktorý tak ako prišiel, tak aj odíde?

Premotali sme sa teda pomedzi skupinky ľudí a dostali sa až na okraj budovy, kde sa už naozaj rozprestierali nielen vinice, ale aj olivovníky. Bola noc, ale predsa svietil mesiac tak jasno, že osvetľoval celý zarastený kopec pred nami. Tá atmosféra bola ako namaľovaná z obrazu.

„Tak, Elizabeth, nemáš obavu, že ťa tu niekde zatiahnem do tmavého kúta?“ zvedavo sa opýtal Damian kráčajúc vedľa mňa po chodníku, ktorý sa tiahol poza hotelovú časť. Uškrnula som sa.

„Zaujímavé, to isté som sa chcela opýtať ja teba,“ prižmúrila som na neho oči a on sa ticho zasmial.

„Ty máš na všetko protiargument, že?“ pobavene skonštatoval.

„Živím sa tým,“ spokojne som zahlásila a pozrela hore na oblohu doslova posiatu hviezdami. Boli sme ďaleko od hlavného mesta, a tak tu bol neuveriteľný svit. „A potom, na hodiny sebaobrany som chodila od 6 rokov,“ dodala som sucho a to sa už naozaj smial.

„Bože, na koho som to tu natrafil?“ neveriacky pokrútil hlavou.

„Už je neskoro plakať, varovala som ťa hneď na začiatku. Nedal si si povedať,“ pokrčila som ramenami a vtedy sa mi postavil nečakane do cesty. Ledva som stihla zastaviť, ale i tak som do neho trochu vrazila a prekvapene na neho pozrela.

„Dobre som spravil,“ hlesol a pozrel mi zhora do očí. Bože, hrozilo, že sa mi podlomia nohy z toho smrteľného kukuču.

„Že si nepočúvol?“ hlesla som mu späť a sústredila sa len na to, aby som dokázala pravidelne dýchať a neodpadla tu.

„Že som do teba vrazil,“ zahlásil, no ja som ostala len prekvapene stáť. Čo? Kedy? Veď v tej aule som do neho vrazila ja, alebo nie? Skôr ako som si to v hlave dokázala upratať, sklonil hlavu a len tak letmo sa dotkol mojich pier svojimi. Na malý moment som myslela, že sa zastavil vesmír a ja sa už nikdy v živote nenadýchnem. Ak som predtým medzi nami cítila statiku, tak toto bol guľový blesk, aj napriek tomu, ako jemne ma pobozkal. Mala som pocit, že on sám len skúša, čo sa asi stane, iba pri samotnom dotyku našich pier.

No bola som si celkom istá, že musel zacítiť to čo ja, lebo absolútne sťažka vydýchol mne na tvár a to sa mi už naozaj zatočila hlava. Stála som tam bez pohnutia a nechápala, čo sa vlastne deje, keď sa Damian znova dotkol perami mojich, ale teraz pridal intenzitu a pobozkal ma tak slastne, že mi po tele prebehla neuveriteľná vlna vzrušenia. Z jediného bozku, bez jazyka mi môže chlap privodiť takýto level slasti? To nie je reálne. Krásny, charizmatický, zábavný, inteligentný a ešte aj milovník? Taká kombinácia proste neexistuje. Možno so mnou padlo lietadlo a ja som sa ocitla v raji. Každopádne by to sedelo aj na Ota Kelemena a jeho záujem o moju prednášku.

Bože, keby som sa mohla teraz nakopnúť, tak to spravím. Stojím tu pred Adonisom, ktorý ma bozkáva, a ja mám pred očami Ota Kelemena. Musím sa dať liečiť.

Nateraz som sa, ale vrátila telom aj mysľou k Damianovi, a keď na chvíľu odtiahol mierne hlavu a pozrel mi na pery, vedela som, že z tohto len tak nevycúvam. A ja som hlavne ani nechcela.

Trúfla som si mu pozrieť do očí a vtedy som myslela, že ma nohy už nemôžu udržať. To, ako sa tvaril, bolo šialené. Tvár mi doslova horela a srdce nepravidelne buchalo v hrudi.

Presne to, čo som cítila v sebe, som mu videla v tvári a vtedy som už finálne pustila všetko, čo ma držalo bokom. Nevidela som sakra jediný dôvod, prečo by som tomu nemala prepadnúť. Jedinýkrát vo svojom živote som si bytostne túžila dať možnosť žiť len tu a teraz, pre tento okamih. Celou dušou som túžila dovoliť si precítiť šialenstvo, ktoré sa mi rozlievalo po tele a oberalo ma o zdravý rozum, ktorým som sa už toľko rokov výhradne riadila. Bolo to bezpečné a stabilné, lenže teraz sakra o nič nešlo. Jediná noc, ktorá neovplyvnila nič pred ňou ani po nej, akurát mi mohla dať vzrušenie, rozkoš a pocit výnimočnosti, ktorý mi tak šialene chýbal.

A tak som odpojila hlavu, natiahla ruku, pritiahla si jeho tvár k svojej a pobozkala ho teraz už rozhodne nie opatrne. Musela som vypustiť všetko, čo vo mne vzplanulo. Roztiahla som mu jazykom pery a on ma okamžite pustil dnu. Bože môj, a to len bolo tsunami pocitov, ktoré ma zavalilo v intenzite, ktorá sa nedala rozdýchať ani ustáť. Dotyk našich jazykov bol doslova dychberúci, ale ja som teraz pokojne kyslík oželela. Damian jednoznačne prestal testovať, čo sa stane, keď sa ma čo i len dotkne, keďže okolo mňa ovinul ruky a pritiahol si ma k sebe tuho ma objímajúc. Ja som si vlastne ani nevedela vybaviť, kedy naposledy som sa s niekým takto doslova z chuti bozkávala a hrala. Cítila som sa ako na strednej a o to viac som do toho padala a odovzdávala sa tomu. Bolo mi všetko absolútne jedno. Nech by nás tu ktokoľvek videl, nech by bol Damian ktokoľvek. Za tento pocit to všetko stálo. Byť v náručí muža, z ktorého som cítila tak neuveriteľne spaľujúcu túžbu po mne, bolo niečo tak nové, že som to nedokázala ani uchytiť. Ako bolo možné, že niečo také zažijem prvýkrát s absolútne cudzím človekom, ktorého poznám sotva pár hodín?

Vychutnávala som si tie hlboké bozky, našu bytostnú blízkosť, teplo jeho tela a jeho božské objatie, ktoré prechádzalo do dotykov. Rukami mi začal hladiť ramená, chrbát a tam sa rozhodne nezastavil. Bez problémov mi prešiel na zadok a nielenže ho oboma rukami stisol, ale ešte si ma k sebe pritlačil tak, aby nám loná doslova kopírovali krivky toho druhého. V momente, ako som zacítila, aký vzrušený bol, už som viac nepotrebovala. Bolo mi jasné, kam až dokážem ja sama zájsť. Okamžite mi prešli zimomriavky po tele a tlak dole sa tak nakumuloval, až som myslela, že by stačilo, aby sa ma len dotkol, a už by som bola hotová. Lenže ja som po tom tak šialene zatúžila, že som naozaj nespoznávala ani samú seba. Vždy som sa dokázala ovládať, kontrolovať a premôcť sa. Teraz to bolo absolútne nemysliteľné. Kombinácia vôní nás dvoch mi motala hlavu a ja som bez rozmýšľania pustila jedinú voľnú ruku dole z jeho hlavy, až na jeho zadok. Sakra, ten chlap bol vysekaný naozaj ako grécka socha, a presne ako on si ma tisol za zadok k sebe, ja som pritisla jeho ku mne a schválne trochu povysunula nohu, aby som mu viac zatlačila na rozkrok, stále visiac v jeho náručí.

Damian zo seba dostal taký zvuk, že ma doslova striaslo. Bože, toto naozaj nie je zdravé. Vtedy sa trochu odtiahol a odlepil odo mňa pery. Ja som ani netušila, koľko sme sa tu bozkávali. Mala som pocit, akoby som nedokázala ani vnímať nič iné len jeho.

„Potrebujem s tebou niečo prekonzultovať v súkromí,“ zatiahol zachrípnuto a ja som sa musela úprimne usmiať. Kusla som si do spodnej pery zvnútra a zdvihla na neho pohľad.

„Túto formu konzultácií bežne neposkytujem,“ hlesla som a napriek tomu sa od neho neodtiahla ani na milimeter, o výraze tváre, ktorý som mala, ani nehovorím.

„Uprednostňuješ konzultácie v outdoore?“ nadvihol sarkasticky obočie, na čo som sa naozaj od srdca zasmiala. To spôsobilo akurát toľko, že mi stisol ešte viac zadok a znova ma hlboko pobozkal.

„Zober ma k sebe,“ hlesla som mu zrazu bez premýšľania pomedzi tie bozky a on ani na sekundu nezaváhal. Schytil ma za ruku a viedol niekde poza hotel kráčajúc po chodníku. Mal rázne tempo, ale stále mi pozeral pod nohy, či na tých lodičkách za ním stíham a aký je terén, keďže to tu bolo všetko vykladané surovým kameňom. Ja som bola, ale schopná len pokladať jednu nohu pred druhú a čudovala sa, že sa mi nepodlamujú kolená. V celom tele som vnímala dotyk našich rúk a skutočne som bola schopná uveriť, že cez ne doslova komunikujeme.

Keď sme sa ale dostali ku vchodu do hotela a medzi ľudí, Damian ma pustil a obaja sme sa tvárili, že popri sebe jednoducho len kráčame. Srdce mi nonstop tĺklo v hrudi a ja som si nevedela ani predstaviť, čo sa bude čoskoro diať. Len som si dovolila si niečo predstaviť a už som cítila, ako mi horia líca. Základ bol v prvom rade nezapájať hlavu.

Prešli sme k výťahom, a ako Damian stlačil tlačidlo, pozrel na mňa a usmial sa, akoby sa ani nič nedialo. Normálne ma tým rozosmial aj napriek tomu vzrušeniu, ktoré som v sebe mala. Zas na mňa tak zvláštne pozrel, vtedy sa otvorili dvere a obaja sme nastúpili, no k nám ďalší 4, ktorí sa ktovie odkiaľ dovalili. A tak moja potreba sa ho ihneď dotknúť vyšla nazmar. Postavila som sa na kraj ku stene zdvorilo sa usmievajúc na pánov, ktorí k nám pristúpili.

„Dobrý večer,“ pozdravili a ja slušne odzdravila zvierajúc v rukách svoj kožený obal na note. Damián tam stál a tváril sa tak neutrálne, že mi z toho bolo zas na smiech. Hlavne som ani netušila, kam sme vlastne išli. Budova mala len 3 poschodia, ale zato mala dlhočízne chodby s nespočetným množstvom izieb. Zrazu sme zastavili na druhom a Damian sa na mňa nenápadne natlačil, akoby chcel vystúpiť, a ja som ihneď pochopila. Vybrala som sa teda von a znova odzdravila. Páni sa na mňa usmievali ako slniečka a ja som sa cítila normálne ako na drogách. Naozaj nie je normálne, čo so mnou tento chlap vôbec robí.

Dvere sa zavreli, vtedy ma Damian chytil opäť za ruku a potiahol naľavo od výťahu.

„Skoro ťa zožrali očami…“ sucho zhodnotil, ale ja som sa znova iba smiala.

„Vážne? Nevšimla som si…“ pozrela som smerom k výťahom, ale dupkala za ním.

„O tom skutočne pochybujem,“ veľavravne na mňa pozrel. Len som na neho pozrela usmievajúc sa cez jemne našpúlené pery.

„Ty to snáď nerobíš?“ nadvihla som jedno obočie, no on to svoje skrčil a vtedy odomkol dvere, pred ktorými sme ostali stáť.

„Ja mám to šťastie, že to idem spraviť doslova,“ zahlásil pevne a mne znova zahoreli líca. Ako je možné, že na to stačí jediná jeho veta? Jeho hlas, on samotný? Každé jeho gesto, pohľad bol doslova pohlcujúci. Bez hanby sa na mňa natlačil a vtisol ma do tmavej izby. V momente, ako sme boli dnu, mi zobral z rúk ten môj case a položil ho na odkladaciu drevenú, vyrezávanú skrinku. Ani som nestihla reagovať a už bol na mne, na mojich perách doslova ma hltajúc. Konečne som mala voľné ruky, a tak som ho chytila okolo krku a bozkávala ho presne tak isto späť. Bože, naozaj sa mi to vonku nezdalo. Práve naopak, tu v súkromí to malo ešte šialenejšie grády a intenzitu. Prestali sme sa kontrolovať a ten pocit bol doslova bezlimitný. Tu som smela čokoľvek, s človekom, ktorý o mne vlastne vôbec nič nevedel. Bolo zvláštne, aké osviežujúce mi to prišlo, môcť spraviť ČOKOĽVEK bez následkov. A tak som sa naozaj oslobodila a dovolila si naozaj všetko, čo ma napadlo. Rukami som mu prešla od ramien dole a rovno mu začala rozopínať košeľu. Ak som si ho mala vychutnať, tak naozaj kompletne. Lenže ten chlap začal skúmať rukami moje šaty a spôsob, ako by ich mohol uvoľniť. Pekne som ho nechala a vychutnávala si tú príchuť tej naliehavosti, netrpezlivosti, ktorú z neho bolo doslova cítiť. Zatiaľ som mu rozopla konečne všetky gombíky, vykásala tú prekliatu košeľu z nohavíc a rovno vošla rukami na jeho holé brucho. Ó môj BOŽE. Keby som nemala v sebe tú sangriu, tak sa snáď aj zľaknem. Ak oblečený vyzeral božsky, tak pod košeľou to bol úplne iný level. Hruď mal holú, aj keď podbruško bolo jemne zarastené, a predstava, čo bude nižšie, už bola absolútne ustrelená. Bez hanby som ho hľadila, skúmala prstami vypracované svaly a bozkávala ho bez akýchkoľvek pravidiel. Rozhodne nevyzeral, že by mu to akokoľvek prekážalo, práve naopak.

V jeden okamih, ale našiel skrytý zips a slávnostne za neho potiahol. Vrch mi povolil a vtedy som si až uvedomila, že som vlastne bola hore bez. Pod korzet nebolo treba podprsenku, a už vôbec, keď mala žena také prsia ako ja. Našťastie držali hore, ale asi len vďaka ich malej veľkosti a váhe. Damian neváhal ani minútu. Schytil mi ten korzet a začal ho ťahať od mojich bokov dole, na ktorých som mala šaty upnuté. Nechala som ho, aby sa s tým opäť potrápil, ale netrvalo dlho a šaty spadli na zem, mne okolo kotníkov. Prešľapla som na tých lodičkách a odsunula ich bokom, stojac tam už len v čipkovaných, brazílskych nohavičkách. Vtedy sa so mnou Damian stočil tak, aby som bola chrbtom k dverám, ale čelom k presklenným dverám na balkón, takže na mňa dopadal svit mesiaca zvonku, a sklonil hlavu, pričom si ma neskryto prezrel. Prerývane som dýchala, ale držala. Dovolila som mu, aby sa vynadíval do sýta, ak to on sám chcel. Sledovať jeho výraz tváre ma až neuveriteľne vzrušovalo. On sám lapal po dychu a s prižmúrenými očami po mne postupne prechádzal a pridal aj ruky, ktorými kopíroval trasy, ktoré si vytváral. Hľadil ma cez prsia, rebrá, driek, pás, brucho, boky, bedrové kosti až po stehná a nakoniec zadok. Nemyslím, že si ma niekto niekedy takto vychutnával. Hlavne som to nikdy nikomu ani nedovolila, zato teraz by som tomuto cudziemu mužovi dovolila snáď všetko a ešte z toho mala božské potešenie. Už som to nevydržala, natiahla krk a jemne ho kusla do pery. V okamihu sa akoby prebral, schytil ma, povytiahol na seba, aj keď som sa stále dotýkala špičkami zeme, zaprel ma do dverí a natlačil sa na mňa tak, aby sme sa dotkli holými hrudníkmi. Tak TO bol elektrický výboj, ktorý by prebral aj mŕtveho. Obaja sme sa zachveli a ani sa nesnažili to skryť. Damian do mňa znova zatlačil tvrdým prirodzením a ja som sa na ňom bez hanby začala pohupovať, už som naozaj nedokázala odolať nutkaniu mať ho v sebe. Tak toto bolo naozaj absolútne šialené. Rukami som mu schytila tú prekliatu košeľu a za límec som mu ju stiahla dole z ramien. Na chvíľu ma síce pustil, aby mi pomohol dostať ju cez ruky, ale nohami si ma stále pridržiaval na sebe. Sakra, ešte aj toto, to, aký bol silný a ako som sa v jeho rukách cítila. Doslova ako žena, ktorú by chlap nosil na rukách. Ako mi takýto pocit dokázal dať neznámy cudzinec, keď sa to nepodarilo zatiaľ ani jednému mužovi v mojom živote? Dokonca ani milencovi, ktorý ma poznal toľko rokov.

Ja ani netuším, ako som ostala bez nohavičiek, on s rozopnutými nohavicami, a keď ma znova vyložil na seba zapretú chrbtom o dvere, nasunul si jednou rukou ochranu stále ma bozkávajúc tými božskými perami. V momente, ako som ho zacítila na svojom strede, už som nevnímala. Bože, tá šírka a dĺžka bola… zničujúca. Mala som pocit, že teraz môžem pokojne zomrieť. Damianovi udieralo srdce v hrudi proti môjmu a samotné vnikanie bolo tak dôsledné, že som mala pocit, akoby sme to robili obaja prvýkrát. Spolu rozhodne.

Vzdychala som bez kontroly a bez cenzúry. Nezáležalo mi na hraní akýchkoľvek mimikier. Mali sme si dožičiť jednorazový sex, a tak si zaslúžil vidieť a počuť, čo so mnou robil a aké šialenstvo tým vo mne dokázal vyčarovať. Bola som nalepená na tých dverách a snažila sa aspoň na špičkách a na stehnách odrážať späť, aby som mu dávala kontru. Túžila som počuť aj z jeho pier vzdychy a presne to mi aj plnil. Presunul si hlavu vedľa mojej, zaboril si tvár do mojich vlasov a palcom mi chodil po perách, z ktorých sa mi drali mučivé vzlyky. Dotyk našich tiel, on na mne, jeho dych, ten sex celý bol až priveľmi intenzívny, a predsa som chcela viac, aj keď som nevedela, či niečo také vôbec existuje.

Lenže Damian mal evidentne v pláne viac ako len sex postojačky s nohavicami na pol žrde. A tak ma zrazu celú vyložil na seba bez toho, aby sme sa od seba oddelili, a ja som okolo neho omotala nohy objímajúc ho okolo krku s tvárou nalepenou na jeho. Nasávala som do seba jeho horúci dych a pocit, ako ma tak krásny chlap nesie k sebe do postele. Položil ma do perín zapierajúc sa o matrac, aby ma nezavalil celou váhou, ale voľnou rukou sa dovyzliekal a nohami vyzul. Vtedy sa vystrel na kolená a pozrel na mňa zhora, ako som pod ním ležala nahá. Ten krásny výraz v jeho tvári bol absolútne sexy. Rukami mi prešiel po celom tele až k nohám, tam schytil tie lodičky, vyzul ich a nechal ich ležať bokom. Týčil sa nado mnou s údom hore, zatiaľ čo sme obaja sotva lapali po dychu.

To, čo nasledovalo, by som si nedokázala ani vyfantazírovať, nie to ešte prežiť v skutočnom živote. Bol to šialený maratón, toľkých polôh a mučivej rozkoše, že som naozaj netušila, ako sa volám ani kde vlastne som. Absolútne som neriešila nič, len jeho samotného a nás spolu, to, čo sme si vedeli dať tu a teraz. Neverila som, že sa pri sexe dokážem cítiť takto slobodne a bezlimitne, a už vôbec nie pri polobohovi, ktorého som videla prvýkrát v živote.

Obaja sme zadýchaní klesli do perín a snažili sa upokojiť tep, ktorý bol naozaj nezdravo vysoký. Ani som sa nečudovala, doslova som tlačila samú seba na hranicu znesiteľnosti toho zúfalého tlaku a potreby explodovať všetkými farbami. Ten orgazmus mi skoro odpálil poistky. Naozaj som nič také nikdy nezažila a hlavne som ani nevedela, že je vôbec niečo také fyzicky možné.

Pomaly som prichádzala k sebe, a čo bolo zvláštne, stále som bola uvoľnená a odovzdaná tomuto neuveriteľnému zážitku. Damian na mňa zrazu, ležiac vedľa mňa, otočil hlavu a ja som netušila, čo znamená ten výraz tváre, ktorý mal. Nepoznala som ho, a tak som si ani netrúfla hádať, čo mal v hlave. Prišlo mi, že mi chce niečo povedať, dokonca pootvoril pery, no nič z neho nevypadlo. Kusla som si do pery zvnútra a jemne sa pousmiala. Vlastne ani nebolo čo. Mala som pocit, že sme komunikovali len svojimi telami, dotykmi, bozkami…

Prižmúril oči a pohľadom klesol na moje pery, natiahol ruku a prešiel mi po nich pomaly prstami. Vydýchla som mu do nich, ale potom sa pomaly posadila. Bol čas sa prebrať a uvedomiť si, že som v izbe u niekoho, o kom ani neviem, ako sa poriadne volá. Nechytila ma panika, ani stud. To ani náhodou, i keď by možno aj mal, podľa toho, ako som bola vychovaná, a predsa to neprišlo. Skôr som cítila, že môjmu dobrodružstvu bol koniec a ja by som mala ísť pekne k sebe do izby a dať si poriadne dlhú, vlažnú sprchu. Vlasy som mala vlhké od potu tak ako celé telo a bola som si istá, že z veľkej časti to bol náš spoločný pot, pomiešaný z predošlého šialenstva. Ešte stále som v hlave počula zvuk našich tiel a mala pocit, že ma nohy snáď ani neodnesú. Celá som bola doslova vláčna.

„Kam sa ponáhľaš?“ vydýchol Damian, ale ja som sa ticho zasmiala, postavila a išla k dverám, kde som mala šaty. Na spodné prádlo som kašlala.

„Za povinnosťami predsa,“ zatiahla som uštipačne a pokojne pred ním som sa do nich nasúkala späť a zazipsovala sa.

„Nebodaj máš na pláne ešte ďalšie konzultácie?“ ozval sa od postele a ani sa neobťažoval sa obliecť, čo som si rozhodne vychutnala. Ten pohľad bol nádherný. Ostala by som tu a pokojne na neho proste len pozerala. Ani by som nemukla, len sa kochala.

Usmiala som sa na neho, keď vzal lodičky, prešiel ku mne a podal mi ich. Teraz som už v jednej ruke držala kožené puzdro, do ktorého som narvala nohavičky, a v druhej za opätky moje labutienky. Damian natiahol ruky, chytil mi vlasy a nežne ich prehodil mne na chrbát. Potriasla som hlavou a znova na neho jemne našpúlila pery.

„Tešilo ma,“ dostala som zo seba, no on sa jemne zamračil a protestne zafunel. „Teba snáď nie?“ nadvihla som hneď obočie. Sakra, dobre som vedela, že to tak nebolo… Nemusel nič hovoriť, aby som vedela, že si ten sex užil rovnako ako ja.

„Rozhodne toto tu tak skoro z hlavy nedostanem…“ vyhlásil a ja som sa spokojne usmiala, aby som to medzi nami odľahčila. Stlačila som kľučku a bez ďalšieho preťahovania som vycúvala von, jemne sa mu uklonila pukerlíkom, čo mu aspoň vylúdilo úsmev na tvári. Pokrútil neveriacky hlavou, ale to som sa už otočila a kráčala bosá po chodbe smerom ku schodisku, izbu som mala o poschodie nižšie, a tak som sa prinútila už za ním nepozrieť, len som pohodila vlasmi, zavrtela zadkom, keďže som vedela, že ešte na mňa hľadí, ale potom zbehla na schody a cupkala naboso dole.

Až keď som vošla do svojej izby, to na mňa celé doľahlo. Zvalila som sa na dvere zvnútra a zavrela oči. Pane bože. Toto čo bolo? Sama zo seba som nechápala, ako som dokázala niečo také zo seba dostať. Ani som netušila, čo vo mne reálne je, kým som sa neutrhla s týmto Adonisom z reťaze. Predstava, že je niekde nado mnou takto dokonalý chlap, ma úplne mučila. Pár minút som predýchavala, ale potom sa zvliekla a išla rovno do kúpeľne. Tak dlhú sprchu som v živote nemala. Pravda bola, že som ho chcela stále cítiť na sebe a najlepšie v sebe, ale mala som pocit, že čím dlhšie budem žiť tým neuveriteľným sexom, tým horšie sa budem vracať späť do reality.

Vyumývala som sa a potom v osuške padla do postele a márne sa snažila zaspať. Nezažmúrila som oči, len som sa prehadzovala, pozerala do mobilu a priebežne si prehrávala každú scénu z celého večera s ním a proste to nechápala. Nedalo sa to ani pochopiť. V akom vesmíre bola šanca, aby sa mi prihodila scéna z nejakého hollywoodskeho filmu? Evidentne nulová nie, ale stále zúfalo mizivá. Predsa sa mi to stalo a predsa som si dokázala vychutnať aspoň raz v živote tento raj na zemi.

Nad ránom som to už vzdala a upravila som sa najlepšie, ako som vedela. Netušila som, aká je šanca, že ho stretnem dole na raňajkách, a tá predstava ma absolútne ničila. Nič také sa ale nestalo. Jediný, kto sa so mnou zhováral, bol pán Hammock, ktorý sa tam samozrejme motal, ako vždy.

Keď som sa prichytila v tom, že ho vykúkam, som si bez cenzúry vynadala a išla rovno hore pre kufor, odcheckovala sa a zdrhla z hotela skôr, ako som myslela, že to vôbec bude reálne. Všetci sa ešte motali po okolí a neriešili zatiaľ odchod, keďže bolo len 9 hodín a každý viditeľne čo to včera popil. Taxíkom som sa odviezla na letisko a tam zapla note so zámerom prejsť si včerajšie poznámky.

Ako prvé sa mi otvorila posledná partička piškvoriek zo včera a ja som len ostala sedieť a hľadieť na ten displej. Aspoň na tento okamih som si dovolila zaletieť hlavou ešte pred ten šialený sex a uvedomila si, ako som si s ním vlastne rozumela. Rozprávali sme sa, doberali sa a bláznili sa spolu, akoby sme sa poznali roky a nie len minúty.

Predstava, že niekto taký existuje a ja ho už nikdy neuvidím, bola… zničujúca, ale okamžite som sa prinútila si dopriať tento okamih a upokojila sa myšlienkou, že som ho vlastne ani nemusela nikdy stretnúť a zažiť niečo takéto. Dovolila som si to a vďaka tomu mala naozaj zážitok, z ktorého budem ešte DLHO žiť. Aspoň mám na čo spomínať na staré kolená.

Uškrnula som sa a odložila si všetky naše partičky bokom. Tak, a teraz idem myslieť na Ota Kelemena, ktorého som včera tak hanebne posunula na druhú koľaj.