Kapitola 2

Mohla som si sľubovať, čo som len chcela, realita bola iná. Celý let som myslela na toho šialeného Adonisa, ktorého som stále cítila nielen na sebe, ale aj v sebe. Nakoniec som sa ale dostala do Viedne na Schwechat a pretmolila sa k zaparkovanému autu. Až keď som sadla do auta a vyštartovala smerom do Bratislavy, som sa konečne cítila na koni a nie ako pomletá a vyplutá verzia seba samej. Nedeľa bola skoro v háji a ja som mala naozaj kopec roboty. Zrazu mi zazvonil mobil a ja som zdvihla cez ovládanie na volante.

„Bráško, ty si si spomenul, že nie si jedináčik?“ zatiahla som škeriac sa.

„Ďakujem, že si ma nechala na rodinnom obede samého, drahá sestrička. Bol to dokonalý klystír,“ hneď začal pindať a ja som sa spokojne zasmiala.

„Veríš mi, že som rada, že si si to tentokrát užil ty? Čo bola dnešná lynčovacia téma?“ nadvihla som obočie a valila si to veselo po diaľnici.

„Rozišiel som sa s Danielou…“ dostal zo seba a ja som skysla.

„Zas?“

„Kokos, tak už aj ty?“

„Čo na nej, prosím ťa, nebolo tentoraz v poriadku?“ skrčila som obočie sarkasticky.

„Nemám chuť to znova vysvetľovať. Kašlal to pes. Kde sa zadrbávaš?“ zanadával bez pocitu hanby a ja som sa zaksichtila.

„Kvôli Emílii som sa musela trepať na Malorku. Včera tam, dnes späť.“

„Ou.“

„Asi tak…“ vypotila som, no bratovi rozhodne nepriznala, že to SAKRA stálo za to. Oto Kelemen mu nič nehovoril a o tom, ako niekto dokonale pretiahol jeho sestru, tiež nemusel počúvať.

„Kedy sa ukážeš? Celý týždeň som ťa nevidel. Tomáš má cez víkend narodky. Vidíme sa tam?“ skúsil a ja som vzdychla. To som nemohla skipnúť.

„Áno, určite prídem, u Maťa, hej?“

„Yes, you’re right,“ zatiahol hlášku z pesničky.

„Tak si užívaj zatiaľ single život, bráško, a nevyvádzaj moc,“ dodala som chechtajúc sa.

Erik bol naozaj pekný kus chlapa. 31-ročný stavbár s vlastnou, úspešnou firmou, vysekaný brunet so zelenými očami, ako som mala ja sama. Niekto by povedal, že sme dvojičky, akurát ženská a mužská verzia. A ja by som si teda prijala viac jemnejšie krivky, ale zas, na prežitie medzi samými chalanmi to bolo sakra praktické.

„Áááále, veď ma poznáš. Tak pác a pusu, segra. Dávaj na seba pozor,“ vyhlásil svoju bežnú hlášku a zložil. Pokrútila som hlavou a vypiekla si rovno do hlavy AC DC užívajúc si slnečnú, voľnú cestu. Na konci dňa môj život nebol taký zlý. Možno trochu osamelý, ale veď to k tomu proste patrilo. Rozhodne som na to bola zvyknutá. Pustiť do svojho života akéhokoľvek chlapa pre mňa bolo absolútne neprijateľné. Pred pár rokmi som sa o to párkrát pokúsila a vždy to skončilo katastrofou. Žiadnemu z nich sa nepozdával môj spôsob fungovania a cítili potrebu meniť čokoľvek podľa ich uváženia. Samozrejme potom sa patrične čudovali, že natrafili na vlnu zásadného odporu.

Ja som sama sebe rozumela najlepšie, tolerovala som si svoje vlastné pravidlá a oželela intimitu, ktorú som si dokázala doplniť podľa potreby. Aj keď bola pravda, že po predošlej noci som si uvedomila, akú žalostnú úroveň mala. Sem tam som spala práve s Tomášom, bratovým kamarátom a mojím ex. Bol presnou kópiou môjho brata, akurát že miesto stavbariny vlastnil autoservis v Devíne – odkiaľ som aj ja pochádzala. Boli sme vlastne susedia z detstva. ON tam ale aj ostal žiť, otvoril si servis a napriek tomu, že sme sa rozišli ešte kým som bola na výške, sme sa občas stretli, rýchlo vyriešili spoločné uvoľnenie a každý sa vrátil do svojho života. Pravda bola, že okrem toho som nebola na rande… no už dlho. Predtým som sa o to ešte pokúšala, a keď som spoznala niekoho zaujímavého, s kým som nespolupracovala / to bolo absolútne neporušiteľné pravidlo číslo 1 /, nechala som sa pozvať, sem tam to prešlo cez pár stretnutí, aj sex a potom to aj skončilo. Presne pre dôvod, že som tým chlapom v bežnom živote jednoducho nesedela. Klamala som si, že som bola pre nich priveľké sústo, a v niečom to asi aj bola pravda, ale ja som si to odmietala vziať k srdcu. Byť verná sama sebe bolo pre mňa najdôležitejšie.

A tak som si žila tým svojím životom a sústredila sa na svoju prácu, pre ktorú som dýchala, vstávala a existovala. Dávalo mi to zmysel a presviedčala som samú seba, v slabých chvíľach, že nikoho iného vlastne nepotrebujem.

S rodičmi sme mali zvláštny vzťah. Nechápali ani jeden aspekt môjho životného štýlu, a aj keď som ich mala rada, čím menej času som s nimi trávila, tým lepšie. Erik bol rovnaký workoholik ako ja, ale zdieľali sme spoločných kamarátov, a tak sme sa videli aspoň raz za týždeň, keď som si dovolila ísť na pár hodín von. No a potom som mala Emíliu, s ktorou som kedysi trávila aj voľný čas a dovolenky… lenže stretla chlapa, do ktorého sa zúfalo zamilovala, a popri práci už nevyšlo viac času aj pre mňa. Nevadilo mi to. Občas mi bolo smutno, ale vedela som, že nemôžeme chodiť všade ako dvojičky navždy. Stále hovorila o manželstve, deťoch… vedela som, že skôr či neskôr sa jej sen splní a ja sa budem musieť naučiť fungovať sama. To som si vybrala a v tom som aj mienila pokračovať. Bol to jediný, stabilný a udržateľný systém žitia a bytia, ktorý som poznala a ovládala.

Byť späť v mojom byte, ktorý som si prenajímala už ¾ roka, bolo nesmierne zvláštne. Cítila som sa, akoby som bola na absolútne cudzom mieste. A tak som nerozmýšľala, prezliekla sa do legín, mikiny s dlhým rukávom, natiahla si šiltovku, bežecké tenisky, na hlavu slúchadlá a vybrala som sa zabehať si na hrádzu, kým ešte bolo ako tak svetlo. To bola výhoda bývania v Petržalke. To a ešte fakt, že som to mala blízko do práce. Zvyšok stál za hovno, ale neriešila som to. Vedela som, že sa čoskoro zas presťahujem, nakoniec tak ako vždy. Nikdy som nikde nevydržala dlhšie ako rok. Nezáležalo mi na tom, práve naopak, potrebovala som zmenu a pocit, že sa niekde usádzam, mi spôsoboval koliku. Zato vyhliadka nového obzoru, novej výzvy v podobe hľadania, sťahovania a zvykania si mi vháňala do života eufóriu a farby v stereotype, proti ktorému som tak odhodlane bojovala.

Hrádzu som si ale dokázala dokonale vychutnať, ten život, ktorý tu vládol, vlhký vzduch tiahnuci od Dunaja, môj rytmus, ktorý som si poctivo držala, a hudbu, ktorá mi hučala do hlavy a čistila všetko, čo tam už proste nepatrilo a zaberalo iba zbytočne miesto. Pri mojej práci to bolo absolútne kľúčové. Na šport som si našla čas naozaj každý boží deň.

Možno aj to bol dôvod, prečo som samotu tak dobre znášala. Celý deň som predsa trávila s ľuďmi a s ich problémami. Či už súkromnými, alebo aktuálne najviac pracovnými, ktoré samozrejme stále pramenili z ich osobných presvedčení.

Vďaka tomu som mala naozaj široké spektrum známych a ľudí, ktorí poznali mňa. Preto vždy, keď som niekam išla súkromne, som sa skryla najlepšie, ako som vedela, a snažila sa, aby ma nikto nikde nespoznal. Potrebovala som svoj kľud, svoje vlastné myšlienky alebo proste len ticho.

Teraz som si ale užila adrenalín a snažila sa vyčistiť ten batalión spomienok na Damiana a jeho božské telo, o jeho smiechu ani nehovorím. Hm… ktovie. Možno RAZ stretnem niekoho, kto bude ako on a bude stáť za to, potom možno dokážem ukrojiť zo svojho prísne stráženého života pre niekoho iného ako len pre seba.

Večer už zbehol naozaj rýchlo a ja som chvála bohu po sprche padla do postele a po tomto šialenom víkende som zaspala ako zabitá. Ráno som už mala našťastie úplne štandardné. O 5:30 budík, o 6:00 som sa už chystala a 6:30 som sedela v aute, po ceste sa zastavila na pumpe pre raňajky a o 7:00 som už otvárala kanceláriu.

„ÁLE, Parížska cuchta sa ukázala v práci!“ zvolala som o 7:30, keď sa konečne Emília ukázala v office. Mali sme ho na Jakubovom námestí, čo nám rozhodne vyhovovalo. Emília bývala v centre a ja som to mala tiež blízko. Vchod dnu bol z ulice, ale rovno od dverí sa šlapalo po našom súkromnom schodisku hore, kde sme mali rozsiahly priestor prispôsobený na školenia. Obrovské plátno, interaktívna tabuľa, sedenie – pohodlné kreslá pre 10 ľudí a prípadne ďalšie, skladacie stoličky, no a samozrejme sedačku na chill out, keď bolo treba. Tam mala stôl Emília, keďže bola hlavná prezentujúca. Ona robila prednášky, ja som už robila interakcie, sedenia a analýzy procesov, úrovne spoluprác a manažmentu v spoločnostiach. K tomu som písala odborné články a sem tam robila programy aj pre študentov v spolupráci s vysokými a strednými školami. Jednoznačne som robila všetku exekutívu, zatiaľ čo Emília riadila operatívu, chod firmy, zháňanie obchodov, zmluvy, účtovníctvo… proste všetky prkotiny, na ktoré som ja už rozhodne nemala čas. Fungovali sme ako maximálne zohraná dvojka a ja som mala to šťastie, že som pracovala so svojou najlepšou kamarátkou.

Inak sme tu mali ešte zvlášť kúpeľňu so záchodom, kuchynku a moju kanceláriu, ktorá mi bola skôr mojím stabilným domovom. Tej jedinej som bola verná už 5 rokov.

Mala som to tu úprimne rada a aj naši klienti sem chodili nesmierne radi.

„Neposer sa, máš raňajky? Som hladná ako pes,“ hundrala a ja som sa zasmiala. Rovno som nám spravila kávu a spolu sme si sadli ku konferenčnému stolíku na sedačku.

„Alebo z Paríža prídeš v tejto náladičke?“

„To si píš. Včera som prestala hnačkovať. Polovicu romantiky som strávila na záchode,“ sťažovala sa, ale z chuti jedla. Usmievala som sa a odpila si z kávy. „Ale neuveríš, už o 6 ráno mi prišiel mail, Zareka podpísal zmluvu,“ vyhlásila zrazu a ja som na ňu vypúlila oči.

„TO povieš len tak? To je úžasné, nie???“ zasmiala som sa neveriacky. Zareka bolo meno, ktoré rozhodne stálo za to. Obrovská firma, ktorá vlastnila ďalšie 3 firmy a chystala sa ďalej expandovať. Mali v pláne zapracovať do svojich procesov práve AI a jej majiteľ, Šimon Zareka, chcel na tento prechod pripraviť v prvom rade vrcholový manažment. Sedeli sme s ním 3x a cez víkend sa mal finálne rozhodnúť, či si vyberie nás. Bola to neskutočná referencia a o objeme peňazí ani nehovorím.

„Samozrejme, teším sa ako malá, ale musím sa najprv najesť…“ dodala a ja som sa opäť zasmiala.

„Sakra, prečo máš tak dobrú náladu? To ten Oto?“ žmurkla na mňa. „Už sa ti ozval?“

„Ou, ešte nie. Veď sme všetci včera len cestovali domov. Verím, ale že sa ozve. Stalo sa niečo iné…“ začala som s úplne dementným úsmevom na tvári. Nemohla som si pomôcť. Ešte stále som z toho bola doslova vláčna.

„NO HOVOR!!!“ Emília vypúlila oči a ja som sa zasmiala.

„Nebudeš mi veriť…“ pokrútila som hlavou a postavila sa, pričom som odniesla obal od bagety do koša.

„Robíš si srandu? Konečne vzrúšo, dávaj!“ hodila hlavou, hneď za mnou dupajúc do kuchynky.

„Ja ani neviem, ako to popísať! Stretla som… neuveriteľného chlapa…“ vzdychla som si, opäť ho mala pred očami a v nose cítila jeho vôňu.

„ČOŽE???? Kde, kedy, ako, koho? Hovor, ženská!“ potriasla mnou, aby ma prebrala, no ja som sa trochu trpkejšie zasmiala.

„Jaj, moja, neviem vlastne ani jeho meno. Viem len toľko, že je poloboh niekde z Olympu, rozosmial ma, objímal, bozkával a tak pomiloval, že mám pocit, že až teraz nie som skutočne panna,“ zatiahla som zasnene a ona vyzerala, že sa roztečie.

„To si zo mňa robíš srandu…“ vydýchla úplne hotová. „Takže ste spolu spali? TY?“

„Ja viem, ja viem, Ema, proste… toto sa nedalo. Keby si ho videla, pochopila by si. Nikdy som NAŽIVO takého krásneho chlapa nevidela. O tom, aký bol bystrý, chytľavý a zábavný, ani nehovorím. Nerozumiem tomu úprimne, ako si ma vôbec mohol všimnúť,“ pokrútila som hlavou a ona na mňa neveriacky pozrela.

„No asi preto, že si tiež krásna, bystrá a zábavná.“

„Keby si ma videla… bola som úplne odviazaná, sama som ho bozkávala a to rošambo… Ešte teraz mám natiahnuté intímne partie,“ veľavravne som na ňu pozrela.

„Kokos, tak ja preserem svoju romantiku v Paríži a ty si na sluzobke užiješ takýto románik. Počkaj, a teda nevieš, ako sa volá? Neprehodili ste si kontakt?“ strhla sa zvedavo.

„Nie, Emília, on síce vedel, ako sa volám, vraj bol na mojej prednáške, ale ja som to vlastne ani nechcela vedieť. Hovoril anglicky, ale Angličan určite nebol,“ prižmúrila som oči a zamyslela sa. „Ktovie, či nie je ženatý, prečo by mi nechcel povedať svoje meno?“ mumlala som sama sebe fixujúc pohľad na stenu.

„Alebo je tajný špión a nemôže prezradiť svoju identitu…“ zatiahla a ja som na ňu nechápavo pozrela, no potom sme sa obe rozosmiali. „Bože, dopraj si to. Máš o čom snívať popri tomto batalióne každodenných hovadín. Ale som za teba naozaj rada, El, musíš si toto dožičiť častejšie. Pozri, aká si vysmiata. Keď sa otvoríš, pustíš k sebe niekoho, kto si ťa skutočne zaslúži,“ zatiahla, no ja som sa zaksichtila ešte viac.

„Tak určite. Obe vieme, že sex je jedna vec, ale každodenný vzťah je už úplne iný level.“

„To mi hovor, ja si to užívam doslova každý deň,“ teraz na mňa už pozrela veľavravne Emília a ja som sa zasmiala.

„No dobre, opica, poďme makať. Realita nepočká. Čo teda ďalej so Zarekom?“ strčila som do nej lakťom a pobrala sa k sebe do kancelárie.

„V piatok máš prvé stretnutie s ním a s manažmentom. Tak sa na to prosím poriadne priprav. VIEM, že ti to nemusím hovoriť!“ skočila mi do toho hneď, ako som chcela otvoriť ústa. „Ale vieš, že je to už vyššia liga a potrpia si na nafrnený nos.“

„To zvládnem, prosím ťa, nebudú prví ani poslední,“ prevrátila som očami, ale chápala som, na čo narážala. Viem, že tam sa hireovali len najlepší ľudia z fachu s tými najlepšími referenciami. Jasné, že som mala v pláne sa našprtať najlepšie, ako som len vedela. S tým som do výberka predsa aj išla.

V tomto duchu prebehol celý týždeň. Cez deň som zbiehala školenia, sedenia, jeden deň spinning, ďalší beh, ďalší jóga, box a už tu bol piatok. Každý večer medzi 20–24:00 som študovala, pripravovala prezentáciu, analyzovala profil ich značky, jednotlivých dcérskych spoločností a nakoniec aj každé oddelenie, ktorých manažérov som mala naškoliť, ako zvládať tak náročnú zmenu v štýle práce ich podriadených. Konkrétnych manažérov som ešte nestretla, ale už som sa normálne tešila, až ich spoznám.

V piatok ráno som sa sama od seba zobudila o 5:00, dala som si rýchlu jógu na stabilizovanie a začala sa chystať. Mala som tam byť už o 8:00, a tak som si potrebovala naozaj švihnúť. Schválne som sa ohodila do šedého kostýmu. Tak ako som milovala Coco, tak som sa ňou aj inšpirovala. Vždy som si nechávala rozpustené vlasy, vysoké, v páse obtiahnuté, ale dole padavé kostýmové nohavice, hore upnutá kostýmová vestička miesto topu, dokonale strihané, ženské sako a doplnky ako vždy. Vysoké topánky na štýl pánskych mokasín, no predsa na hrubom opätku. Cítila som sa sebavedomo a vedela som, že je to jednoducho projekt šitý na mňa. Aj keby sa predo mňa posadil Obama osobne, zvládla by som to.

Presne s touto mierou hecovania som sa dovalila do Zarekovej centrály v novej časti Ružinova. Z podzemného parkoviska som sa vyviezla hore, na 6. poschodie, kde mali zasadačky. Už som tu bola 2x, takže som to už celkom poznala. Vždy sme sedeli priamo s pánom Zarekom, takže som ho rovnako očakávala aj dnes.

„Dobrý deň, slečna Grace, vitajte, poďte, usadím vás do zasadačky. Už sme všetko pripravili,“ hneď sa ku mne dovalila sekretárka Šimona Zareku.

„Myslím, že si môžeme potykať, budeme sa vídať pomerne často. Som Elizabeth,“ vystrčila som na ňu ruku s úsmevom a ona mi ňou ochotne potriasla.

„Skvelý nápad, budem určite rada. Ja som Katarína,“ usmiala sa od ucha k uchu a viedla ma teda do priestorov, kde som mala najbližšie týždne fungovať na dennej báze.

Bola som tam prvá a bola som za to úprimne rada.

„Výborne, prosím, potrebujem si spárovať počítač s projektorom,“ ukázala som hore a ona hneď prikývla.

„Mám tu pre teba pripravený postup, páči sa,“ posunula mi papier, ako sa na hosťovskom serveri pripojiť na ich sieť. Sadla som si, a zatiaľ čo mi spravila kávu, som si pripravila aj prezentáciu. Potom rozdala materiál, ktorý som jej dala, na miesta, kde mali sedieť vedúci oddelení, a vtedy sa už začínali zliezať.

Musím uznať, že išlo o naozaj zaujímavé zloženie. Zareka nemal žiaden profil na sociálnych sieťach. Majiteľ mi to vysvetľoval ako jeho zásadu. Prezentoval sa oficiálne na svojej webovej stránke, ktorú mali skutočne dopodrobna prepracovanú. Zvyšok si prísne strážil, keďže vyvíjali neustále kľúčové patenty a takisto preto, že nechcel, aby boli priame kontakty na jeho ľudí vyvesené všetkým na očiach. V tomto bol podľa mňa dosť paranoidný, ale na druhej strane mu to fungovalo a ja som bola zvyknutá pracovať s rôznymi typmi ľudí. Preto som to aj rešpektovala a rozbor jeho spoločnosti si robila naozaj len z jeho zaslaných materiálov. Celkovo som sa o tento projekt uchádzala len 2 týždne popri inej práci, takže nebol ani čas na veľký stolking. Bola som rada, že som sa vôbec stihla pripraviť na toto stretnutie.

Nakoniec prišiel aj majiteľ osobne a naozaj milo, aj keď so svojím odmeraným šarmom, ma pozdravil a pozrel na hodinky.

„Výborne, sme tu skoro všetci, ešte by sme mohli počkať na môjho syna. Včera v noci sa vrátil zo služobnej cesty, takže má mierny sklz,“ usmial sa pán Zareka a ja som súhlasne prikývla. „Zatiaľ by som chcel oficiálne privítať slečnu Elizabeth Grace v našej spoločnosti. Úprimne som rád, že začneme tento projekt práve s tak kvalitným odborníkom, a verím, že všetkých nás prevedie nemalou zmenou, ktorá nás čaká,“ prehovoril a vtedy sa otvorili dvere. Katka voviedla dnu muža, na ktorého mi padol zrak, až keď podišiel k nám.

V momente som stiekla z farby. Toto sa mi rozhodne snívalo. Neexistovalo totižto žiadne iné racionálne vysvetlenie, prečo by tento človek stál predo mnou tu, v Bratislave, pri zahájení nového projektu.

„No skvelé, Elizabeth, rád by som Vám predstavil vedúceho projektu za našu stranu. Damián Zareka,“ ukázal na toho prekliateho chlapa z Malorky, navlečeného do obleku z Jamesa Bonda, zatiaľ čo sa na mňa normálne bez hanby usmial od ucha k uchu. Ja som ale ani nežmurkala. ČOŽE????

„Teší ma, vaša prednáška na Malorke ma nesmierne oslovila,“ predniesol dokonalou slovenčinou a vystrčil na mňa ruku. To si zo mňa niekto robí srandu? Alebo je tu niekde skrytá kamera???

„Damián mi hneď v sobotu volal a referoval na vás. Ak mám byť úprimný, trochu sme si vás chceli oťuknúť v praxi,“ zasmial sa jeho otec a ja som skutočne nevedela, ako reagovať. EVIDENTNE netušil, ako VEĽMI si ma jeho syn oťukol v praxi… SAKRA, toto je prúser ako mraky. JA krava sprostá. Že vyhodenie z kopýtka bez následkov? To nemôže byť pravda.

Musela som sa doslova prinútiť mu tú ruku podať a potriasť mu ňou. Do hája. Okamžite som si nás premazala v hlave, ako ma za tú ruku drží a vedie cez záhrady do hotela a jeho izby. Toto naozaj nedáva predsa zmysel. Prečo by sa nepredstavil? Prečo by sa mi teda prihováral a SPAL so mnou, keď vedel, že nás čaká niekoľkomesačná spolupráca? Veď toto spraví len úplný magor. A vtedy som si to uvedomila. Pokojne môže byť magor, s tým som do toho išla, nevedela som, kto to je, a myslela som, že je to jedno. NO Sakra nebolo.

„Teraz to už za mňa prevezme môj syn, ja sa potrebujem venovať iným povinnostiam, každopádne držím palce a sem tam sa pridám, ak to nebude vadiť,“ vytrhol ma pán Zareka z absolútneho šoku a ja som na neho konečne pozrela. Preboha, tak toto naozaj neviem, ako ustojím. Moje sebavedomie bolo úplne v hajzli. Obamu by som pokojne ustála, ale tohto Adonisa, z ktorého sa vykľul najskôr nejaký sociopat, nehrozilo zvládnuť. On sa ale tváril absolútne prirodzene, akoby sme sa videli osobne prvýkrát v živote.

„My to už zvládneme, otec, nemaj obavy,“ Damian ho potľapkal po ramene a ja som stále nechápala, čo sa stalo. Teraz mi to skipnutie stolkovania prišlo ako TAKÁ kravina, z ktorej sa vykľula až neuveriteľná chyba. Už mi v hlave išlo hneď niekoľko scenárov. Dobre… čo môžem teraz spraviť? Vybalím rovno na pána Zareku, že som sa nechala pretiahnuť jeho synom na konferencii, kde si ma išiel cielene otestovať? TAK to by bola referencia ako lusk, veru, pre celý trh. Ok, zamietnuté. Nebol spôsob, ako z toho HNEĎ teraz vykĺznuť. Bola som excelentne pripravená, zvládala som predsa prácu aj s extrémne náročnými klientmi. Dokážem sa odosobniť pre tento deň? Už sa mi stalo, že som musela pracovať s niekým, s kým som mala pletky, ale toto bolo niečo iné. Tento chlap mal na mňa príšerný vplyv, už teraz som cítila, ako cezo mňa zas putuje to vzrušenie. Stačilo, že mi len podal ruku, a ja som zas zacítila jeho testosterónom nabitú vôňu a auru. K tomu mi hlúpo klamal a ja som sa cítila, akoby ma niekto doslova zneužil. TO bol ten problém. Ok… Identifikované. V nanosekundách som sa snažila sama so sebou pracovať, zatiaľ čo si otec a syn prehodili niekoľko podstatných informácií, ktoré som počúvala na pol ucha.

Vec sa má tak, že som v prvom rade profesionál a dokážem samú seba presvedčiť, že tu ten chlap proste nesedí. Mám pred sebou špičkový manažment, ktorý bol viditeľne zvedavý, čo sa odo mňa môžu dozvedieť. Fú, no dobre. Nádych… zadržať dych… výdych. Toto dám, musím. Iná možnosť proste nie je.

„Slečna, držím palce,“ podal mi ruku Zareka, otočil sa a odišiel.

„Výborne, môžeme teda začať?“ upriamil na mňa Damián pohľad, no ja som sa hneď otočila a prešla k interaktívnej tabuli.

„Samozrejme,“ znova som sa zhlboka nadýchla, zvliekla som si sako, lebo som myslela, že zhorím rovno tu na mieste ako fakľa. Prehodila som si ho na stoličku a otočila sa k ostatným, usadeným oproti mne. „Vítam Vás všetkých v tomto projekte. Moje meno je Elizabeth Grace a je mi potešením vás týmto projektom sprevádzať ako váš kouč. Pre zmenu týchto rozmerov som vypracovala program, ktorý už beží v desiatkach slovenských a českých spoločností. Hrubá kostra programu je všade rovnaká, avšak pre každý subjekt je prispôsobený na mieru podľa niekoľkých kritérií. Pre vás bol upravený o to špeciálnejšie, keďže ide o spoločnosť, ktorá je tvorená troma dcérskymi firmami,“ začala som a venovala pozornosť každému v miestnosti, ako mi bolo zvykom, AŽ na Damiána. Ten sa usadil na kraj a tým mi to dokonale uľahčil. Proste som ho neriešila. Nádych, výdych a tak ďalej… a moje sebavedomie sa krásne vracalo. TO DÁM. „Moja rola kombinuje tri kľúčové funkcie,“ prepínala som si strany na projektore a rozprávala ďalej, „a to: Vypracovať konkrétne zmeny v prístupe k zamestnancom, čiže navrhnúť presné odporúčanie. Za druhé, nacvičiť Vás, manažérov, akým spôsobom pristupovať k procesným zmenám a ako viesť podriadených v procese týchto zmien, a nakoniec koučovať vás, ako komplexne spolupracovať ako tím,“ usmiala som sa na nich a doprezentovala zvyšok prezentácie, kde som presne rozpísala samotný projekt na jednotlivé etapy, sedenia, teambuildingy a workshopy. Predstava, že by som toto celé prešla s Damiánom ako projektovým vedúcim, bola samozrejme úplne nemysliteľná, ale dnes som proste musela pokračovať a zahrať to presne podľa dopredu pripraveného scenára. Potom sme mali prvú prestávku a ja som sa rovno otočila a išla za Katkou, ktorá sa ukázala a chcela vedieť, či niečo nepotrebujeme. Vypýtala som si kávu a vtedy ma oslovil jeden z manažérov, Patrik, a začal mi hustiť do hlavy, ako bolo bežné pri týchto typoch, že má nesmierne veľa skúseností a že pokiaľ by som potrebovala pomoc, tak mi bude rád nápomocný. Týchto som mala najradšej, keďže u nich som často našla najviac chybných postupov. Usmievala som sa a príjemne prikyvovala. Chvála bohu, stihla som do seba kopnúť kávu, vyhnúť sa Damiánovi a my sme mohli znova pokračovať.

„Tak, doteraz ste venovali pozornosť mne a teraz budem venovať pozornosť na oplátku ja vám. Rada by som sa dozvedela viac o tom, s kým mám tú česť spolupracovať. Keďže budeme fungovať ako tím, prosím, predstavte sa mi a povedzte v krátkosti, aká je vaša pozícia, koľko ste v spoločnosti a čomu sa venuje vaše oddelenie. Pokojne začnem, keďže viem, že vy sa všetci poznáte,“ usmiala som sa, keďže som už videla, že sa tí ľudia všelijako mrvia. To bolo opäť úplne bežné. Chvíľu sa všetci tvárili dôležito, ale mojím cieľom bolo spraviť z nich ľudí, aby si uvedomili, že presne takých majú aj vlastných podriadených. „Takže, moje meno je Elizabeth Grace a rovno sa opýtam, koľko ľudí tu je zvedavých, prečo mám anglické meno, napriek tomu, že som Slovenka,“ zatiahla som, zabralo. Chechtali sa a všetci chlapi sa prihlásili vrátane Damiána. SAKRA, veď ho ignorujem. „Myslela som si. Vec sa má tak, že môj otec je Američan, i keď má z maminej strany slovenské korene. Časť mojich predkov sú Slováci, ktorí emigrovali do Ameriky, žili tam americký sen, ale bohužiaľ, keď môj dedko zomrel, moja babka, po ktorej mám svoje meno, sa vrátila so svojím synom späť tam, odkiaľ pochádzali jej rodičia, na Slovensko. A tak mám nielen krstné meno, ale aj priezvisko v pôvodnom, americkom znení. Absolútne nezáživná vsuvka, ale nevyhnutná, keďže túto otázku dostanem od každého človeka, s ktorým mám tú česť spolupracovať,“ tleskla som. „Ak by ste chceli vedieť, vďaka čomu som kvalifikovaná na túto prácu, mám 5 rokov manažmentu na Vienna University of Economics and Business a ďalšie 2 roky nadstavby zarovno s doktorátom vo vzdelávaní a behaviorálnej psychológie na Department of Experimental Psychology na Oxforde. K tomu sa 5 rokov aktívne venujem tejto problematike v praxi, v teréne a osobne s klientmi na Slovensku aj v Českej republike. Dosť čitateľný profil, že áno?“ zatiahla som sarkasticky a oni sa zasmiali. Ok, majú zmysel pre humor.

„Tak, prosím, kto pokračuje?“ usmiala som sa a začali od kraja oproti Damiánovi. Spolu ich bolo 15. Väčšia skupina na môj vkus, ale išlo o vysoký manažment, takže predpoklad bol, že vedia spolupracovať a hlavne mali podobné školenia za sebou, takže neboli amatéri. 3 ženy a zvyšok všetko muži. Tiež slabý pomer, ale na Slovensku ešte obstojný, bohužiaľ. Prebehli sme kolečko a skončili u Adonisa. Zhlboka som sa opäť nadýchla, čo najmenej okato samozrejme, a pozrela na neho. Proste som to musela prekusnúť. Teraz som ho ignorovať nemohla.

Hľadel na mňa absolútne otvorene s čistým záujmom a ja som podávala najťažší výkon vo svojom živote.

„Damián Zareka, povolaním syn,“ zahlásil bez zaváhania a ostatní sa pobavene zasmiali. No skvelé. „Okrem iného generálny riaditeľ Zareka com približne rok a som zodpovedný za rozvoj a expanziu spoločnosti. Preto vnímam tento projekt ako kľúčový pri zavádzaní riešenia, ktorému som venoval posledné 2 roky svojho života,“ vyhlásil a pozrel teraz na ostatných. „Mali sme dve možnosti, buď vás postaviť pred hotové riešenie, naškoliť na nové procesy a proste vás nechať, aby ste sa s tým popasovali sami. S otcom sme presvedčení, že ľudia sú ešte stále kľúčom k úspechu spoločnosti, aj napriek tomu, že zavádzanie AI hovorí niečo iné. Preto sme vybrali najlepšiu možnosť, ktorá je aktuálne dostupná na trhu, a tou je Elizabeth Grace, ktorá sa téme AI a dopadov na zamestnancov venuje na vedeckej úrovni. Som si istý, že tento projekt úspešne zavedieme do každodenného života ekosystému firmy spoločne ako tím,“ predniesol s celkom slušnou úrovňou. Ok, možno na mňa trochu spravil dojem, a nie preto, že ma vychválil. NA tom mi teraz hovno záležalo. Jediný, kto mi mohol v tomto lichotiť, bol akurát tak Oto Kelemen. Na Slovensku zas latka nebola tak vysoko postavená. Každopádne bolo vidieť, že má rešpekt aj medzi manažmentom, lebo nikto jeho slová nespochybnil. Tieto veci som si sakra dobre všímala. Veľakrát stačilo načítať mimiku prítomných. Bol to najlepší ukazovateľ toho, aby som si vedela v sekunde navnímať hierarchiu vzťahov na pracovisku.

„Ďakujem,“ vystrela som sa od stola, o ktorý som sa opierala, a usmiala sa. „Tak, teraz si prejdeme prvý z 10 skriptov, ktoré mám pre vás pripravené. Pokojne si do neho kreslite, píšte, ostáva vám,“ žmurkla som a prešla k premietačke. Začali sme a pokračovali až do obeda. Vtedy sme sa všetci rozišli a všetci išli pracovať, alebo sa najesť. Vždy som pracovala so skupinou len ½ dňa, z vlastnej skúsenosti som vedela, že viac času už nepadalo na úrodnú pôdu a už vôbec nie pri manažéroch, ktorí boli nervózni, že im stojí ich vlastná práca. A tak som sa s nimi rozlúčila a GRATULOVALA si, že som to zvládla. Bože, ja si zaslúžim naozaj metál. Teraz prišiel prúser číslo dva. Ako toto poviem Emílii? Zabije ma. Rovno sa mi obrátil žalúdok a bolo mi jasné, že mne jedlo nehrozí. Začala som si baliť veci chrbtom k zasadačke a verila, že sa určitá osoba vyparí a ja budem môcť ujsť ako obyčajný, zbabelý, zbitý pes.

„Tak, to išlo omnoho lepšie, ako som myslel,“ zahlásil zrazu za mnou a ja som musela normálne zavrieť na chvíľu oči. Pokoj. Tvrdila si, že to ustojíš. A tak som ho ignorovala a vybrala adapter z elektriky. Emília… mysli na Emíliu. „Čakal som, že budú protestovať, väčšina z nich nie je vôbec naklonená takto komplexnej zmene. Asi pomohol tvoj šarm,“ pokračoval a čakal, či sa chytím. Nádych, zadržanie dychu, výdych. Dobalila som si veci a prešla ku kreslu a nahodila na seba sako, pričom som si napravila vlasy, stále jemu chrbtom.

„Elizabeth, len som chcela vedieť, či všetko prebehlo v poriadku…“ zrazu sa medzi dverami ukázala Katka. Bože, moja spása.

„Všetko je v poriadku, mohla by si nám dať chvíľu, prosím?“ pozrel na ňu Damián a ja som skysla. A Sakra.

„Samozrejme, Damián. Tak vidíme sa v pondelok,“ kývla mi, usmiala sa a zavrela dvere od zasadačky. Teraz som mu už stála tvárou v tvár a on na mňa už vážne pozrel.

„Dáš si so mnou obed?“ rovno sa opýtal a ja som skutočne neverila vlastným ušiam. On je naozaj kolosálny magor. Krásny, ale magor. POKOJ.

„Nie, pán Zareka, nemám bohužiaľ priestor, ospravedlňte ma,“ dostala som zo seba so všetkým sebazaprením a snažila sa vykročiť okolo neho smerom k dverám, no on mi zatarasil cestu. Toto nemôže myslieť vážne.

„My si vykáme?“ prekvapene zatiahol a mne už skákalo srdce v hrudi ako šialené.

„Pokiaľ viem, tak sme si nepotykali,“ vrátila som mu a prisahám, že som netušila, akú hru tu vlastne hráme.

„Pravda, v angličtine priame vykanie nie je,“ zhodnotil a stále sa tváril, akoby sa nič nestalo. „Každopádne, rád by som sa s tebou pozhováral osobne medzi štyrmi očami,“ dodal, ale ja som zaťala zuby. Ten chlap má nesmiernu drzosť. Pevne som zovrela kufrík s notebookom v ruke.

„Ja sa s Vami, ale medzi štyrmi očami nemám dôvod zhovárať, pán Zareka,“ vrátila som mu a išla si proste stále dookola svoje, nemala som sakra na výber. Čo iné som teraz asi tak mohla spraviť?

„Určite? Máme spolu viesť niekoľko týždňov projekt…“ normálne sa bez hanby, nadšene usmial, akoby sa na to vyslovene tešil. To ma už dorazilo. Cítila som, ako mi zahoreli líca.

„Bohužiaľ, to za týchto okolností nebude možné. Od zmluvy budeme musieť odstúpiť,“ ihneď som vyhlásila a pred očami videla Emíliu a to, ako strašne ma zhuláka, až sa to dozvie. Damiánovi ale okamžite klesol hrebienok a ihneď sa mu skrčilo čelo. Waw, ešte aj pri tomto výraze bol tak sexy. Toto je šialené.

„Z akého dôvodu? Práve sme projekt odštartovali,“ zatiahol, ale ja som skrčila rovnako obočie.

„Mám svoje zásady, pán Zareka, a hneď prvá bola nevedomky porušená. To, ale nič nemení na jej skutkovej podstate. Navyše, spôsob, akým ste sa zachoval cez víkend, je pre mňa natoľko neprijateľný, že mám sto chutí uviesť ako dôvod hrubé porušenie dôvery. Myslím ale, že by to poškodilo nielen mne, ale i Vám, a preto zvolím odstúpenie zo zdravotných dôvodov,“ rozprávala som ako učebnica a robila všetko preto, aby som do toho nedala žiadne emócie. Bolo to rozhodne PEKELNE ťažké.

„Ou, no, to sa asi dalo čakať,“ priznal a prešľapol na mieste, akoby ho to snáď ešte aj mrzelo. Tak to je už úplná sila. „Uznávam, že môj prístup bol nie úplne etický. Nemal som to vôbec v pláne… Pravda je, že si ma na tej prednáške až priveľmi zaujala a ja som sa ti nevedel priznať, kto v skutočnosti som…“ vyhlásil a mne normálne klesla sánka z toho, čo povedal. ČOŽE?

„To je asi tá najviac úbohá výhovorka, ktorú som vo svojom živote počula. Vedeli ste, že tam idete pracovne, aby ste si overili moje schopnosti. To absolútne akceptujem. To, čo nemôžem akceptovať, bolo zámerné zavádzanie pri zmene jazyka a zatajenie vášho priezviska,“ dodala som a on sa na chvíľu trochu uškrnul.

„To si vedieť nechcela…“ zatiahol a do mňa už vošla zlosť.

„Mohli by ste mi prosím vykať?“

„Mohol, ale nevidím v tom zmysel, keď sa už poznáme, tak… detailne,“ zatiahol a ja som mala pocit, že explodujem. Keď videl môj výraz, radšej hneď pokračoval. „Ok, uznávam, že som to nedomyslel, ale skutočne to nebolo úmyselné.“

„Viac-menej je to jedno, skutočnosť sa stala a je mojou povinnosťou takýto projekt odvolať,“ zatiahla som, na čo na mňa zamračene pozrel.

„Mohla by si prestať hovoriť ako kniha?“

„Nie, nemohla, pán Zareka. V pondelok čakajte doručenie podpísanej výpovede zmluvy,“ zatiahla som úplne rovnako, chcela ho obísť, ale on mi chytil lakeť a nepustil ma ďalej.

„Elizabeth, rozumiem ti, ale buď rozumná, vieš, že nič také ti neprejde. Môj otec toto berie ako hotovú vec. A v jednom máš pravdu, poškodiť to môže v prvom rade tebe,“ jemne povedal a ja som si neveriacky vytrhla lakeť z jeho zovretia.

„Skutočne sa mi tu chcete vyhrážať?“ dostala som zo seba a to sa už zamračil.

„Sakra, hovor so mnou normálne. Samozrejme že nie, je to proste realita. Pravdu mu nepovieš a na zdravotných dôvodoch ťa rozcupuje ako pes, s tým ja nič nezmôžem,“ snažil sa mi vysvetliť, ale mne to rozhodne neprehováralo do duše, práve naopak.

„Už ste spravil na konci dňa viac, ako ste mali, že áno…“ zaťala som sánku a vtedy ma už nechal ho obísť. Konečne som mohla odísť z tej prekliatej situácie, ktorú som si na konci dňa uvarila ja sama. To nebolo možné, naozaj. JA som bola nemožná. Keby som to aj nechala na úrovni malého flirtu a hneď mu necpala jazyk do krku, mohlo to byť o dosť znesiteľnejšie. Takto som mala viesť projekt s niekým, kto ma videl odpredu dozadu nielenže nahú, ale ma aj patrične zdiskreditoval. Ako som mohla byť JA takáto blbá? Zničila som mne a Emílii takto pekelne kvalitný a strategicky dôležitý projekt…

Teraz som za to musela nielenže prevziať plnú zodpovednosť, ale ešte sa aj zmieriť s faktom, že som v prvom rade sama pred sebou zlyhala na plnej čiare. Posrala som to a bolo mi jasné, že teraz mi nepomôže povedať si, že som sa poučila. Musela som to upratať a ja som rozhodne netušila, ako to bude možné.

Do officu som prišla úplne mimo seba. Vôbec som netušila, ako som sa tam dostala, okrem toho, že som na to použila auto. Okamžite som zamierila k Emílii, ktorá telefonovala vyvalená vo svojom kresle celá vysmiata, no keď zbadala môj výraz tváre, zarazila sa a skysla ako mlieko na poličke.

„Ja sa Vám ozvem ešte, pán Somorovský,“ zamumlala a pomaly zložila. „Čo sa stalo, El?“ vypadlo z nej opatrne a ja som sa zvalila do kresla oproti nej na druhom konci jej stola tak, ako som bola.

„Máme problém, Ema,“ vydýchla som ledva, snažiac sa udržať pokoj.

„Prosím, hovor, lebo ma z teba porazí!“ už zakňučala celá nervózna. Ja som vlastne ani nevedela, ako to povedať, tak som len nasala kyslík do pľúc a doslova to zo seba vyplula.

„Pamätáš Adonisa z Malorky? Už viem, ako sa volá.“

„Vážne????“ najprv sa doslova vystrela v tom kresle, ale keď videla môj výraz tváre, úplne zamrzla a postupne jej to akoby dochádzalo. „Nie…“ vypadlo z nej len… „Prosím, povedz, že to nie je Zareka…“

„Je,“ hlesla som a v ten moment vystrelila na nohy ako raketa.

„ČO SI POTRATILA ZDRAVÝ ROZUM?“ vyletela na mňa ihneď.

„Ema, ja som to ale SAKRA nevedela, hovoril na mňa anglicky. Netušila som, KTO to je!“ bránila som sa hneď a radšej si zvliekala sako, lebo som mala pocit, že zhorím zaživa. Potila som sa až na zadku.

„JAK že nevedela???? Ty si si ho necheckla na sockách? SAKRA, veď ťa to neustále učím!“ zvolala zúfalo Ema a začala okolo mňa dupať a robiť polkruhy, až sa mi z toho motala hlava.

„Nie, nespravila som to! Mala som to v pláne, ale pamätáš??? JA som do Malorky predsa nemala ísť! Vymenili sme sa na poslednú chvíľu! Sústredila som sa rýchlo na tú prednášku a potom na Ota, proste som mala celého Zareku u konského zadku. NEVEDELA som, že tam jeho otec pošle syna, aby si ma okukol,“ prehrabla som si nervózne vlasy a ona sa strhla. Ja som vlastne ani neriešila, že starý nejakého syna má. Bolo mi to jedno, keďže som nevedela, že bude práve on projektovým manažérom, ktorého si vyberú zo svojich radov. Bežne to býva HR manažér, s ktorým som aj 2x sedela.

„SAKRA! To teda aj spravil! ČO je to vôbec za chlapa? Ak ťa tam išiel preveriť ako vhodnú kandidátku, PREČO ťa pretiahol?“ mlela celá besná a mimo seba.

„VEĎ toto, Ema, PREČO? Čo ja viem? Možno je sociopat, to je teraz asi JEDNO! Vieš si predstaviť, v akom stave som bola, keď sa ukázal tesne pred začiatkom sedenia s maximálne nadneseným výrazom tváre? SKORO ma jeblo! Doteraz nechápem, ako som ustála celé 4 hodiny!“ rozprávala som už rovnako mimo seba a musela sa tiež postaviť, lebo už som bola naozaj celá spotená. Emília sa ku mne otočila púliac oči.

„Myslíš, že to Šimon vie???!“ vypadlo z nej v úplnej panike, no ja som sa na ňu kyslo zaksichtila a založila si ruky na hrudi.

„Tak určite, poslal ho pretiahnuť ma na štýl James Bond, hej? Pochybujem.“

„Lenže hneď v pondelok po konferencii poslal tú zmluvu, musel mu mladý niečo povedať!“ protestovala nervózna ako pes a zas začala pochodovať po miestnosti.

„Áno, vraj na mňa dal ešte v sobotu pozitívnu referenciu, predpokladám, že to bolo PO prednáške a ešte PRED tým, ako sa rozhodol zahrať na mňa tú bizarnú frašku,“ mračila som sa. Stále som tomu proste nemohla uveriť, veď to je úplná hlúposť a hlavne to išlo proti zdravému rozumu.

„Pane Bože… ČO teraz? Hovoril s tebou?“ strhla sa znova neuroticky, pričom sa ku mne natočila.

„Samozrejme že áno. Tváril sa, že ma chce vziať na obed. Magor jeden. Odmietla som a povedala, že odvoláme zmluvu,“ vyhlásila som pevne a to už Ema vyzerala, že buď odpadne, alebo explóduje.

„PROSÍM?! Vieš, koľko práce mi dalo získať tento projekt? VIEŠ, kto to je Zareka????“ zavzdušňovala sa celá besná. Vzdychla som si a znova si prečesla vlasy.

„Viem, ale…“

„ŽIADNE ALE, EL! Posrala si to aj ty! Nebudeme sa tváriť, že za to môže nadržaný Zareka. Pretiahne všetko, čo dýcha a chodí, to sa o ňom vie. Aký táta, taký syn!“ mlela, až sa triasla, a mne to rozhodne nespravilo dobre, ale mala najskôr pravdu. Mňa tieto podpultové reči NIKDY nezaujímali. Robila som si len svoju prácu, venovala sa akademickým štúdiám. Emília bola cez politiku podnikania a ja som jej za to bola vždy vďačná. Lenže vďaka tomu mi ubiehal reálny život pomedzi prsty a teraz som na to sakra doplatila.

Otvorila som ústa, ale nedovolila mi nič povedať. „KEBY si si ho preklepla, keď sme sa uchádzali o projekt, hneď by si vedela, o koho ide, a nenechala by si sa nachytať na tajného milovníka žien,“ cynicky zatiahla. Musela som prevrátiť očami. Mala sakra pravdu.

„Čo si myslíš, že spravím?“ už som vybuchla zúfalo. Naozaj som to netušila. Aké bolo riešenie?

„Ustojíš to, moja zlatá,“ sucho zatiahla, no ja som sa radikálne zamračila a prekrížila opäť ruky na hrudi.

„To je nemožné! VIDEL ma nahú, ty netušíš, ČO sme spolu robili!“ veľavravne som na ňu pozrela, ale ju to rozhodne nedojalo.

„Nezáujem. Si profík, tak to prejdeš. ALEBO mám ísť za Šimonom a povedať mu pravdu? Veď môžeme rovno zabaliť živnosť! Nič trápnejšie už neexistuje, El! Tá zmluva je robená tak, že ju neprestrelí ani Ally McBealová. Sakra, upísali sme sa so Zarekom,“ pripomínala mi stále dookola a ja som rovno potriasla hlavou, no zrazu na ňu pozrela.

„Tak to dokončíš ty!“

„HA, to ťažko! Starý chcel TEBA! Je to v podmienkach, moja zlatá,“ kyslo zatiahla a vtedy som už klesla do kresla. „Holt, aj slečna Grace sa musí občas popáliť, že?“ neodpustila si a to som už na ňu hnusne pozrela.

„Bolo toto nutné?“

„ÁNO, bolo. Hráš sa, že všetko okolo sociálnych sietí a business kruhov sa ťa netýka. Si predsa odborník, že áno??? Tak pozri, ako to potom dopadá. Varovala som ťa a nepomohlo. Musela si na to doplatiť sama,“ pokrčila plecami. Vystrelila som na nohy a pobalila si veci.

„No ty si poklad, moja zlatá, bezchybná kamarátka. FAJN, ustojím to, nabudúce, ale za teba nevezmem žiadnu TVOJU povinnosť z iných ako ZDRAVOTNÝCH dôvodov,“ vrátila som jej. Vyplazila mi dospelácky jazyk a ja jej späť. Rovno som sa vybrala k sebe do kanclu.

S Emou sme sa poznali 100 rokov, vedeli sme si vynadať a ísť proste ďalej. Nebrala som si to od nej osobne, to, čo ma škrelo, bola moja vlastná blbosť, ktorú som si naozaj mohla odpustiť. Teraz ma čakali 3 mesiace v projekte s manažérom, ktorý so mnou metal kotúle na Malorke hlava nehlava, o tom, že ma úplne choro oklamal, ani nehovorím. No výborne. To bude sakra škola pre moje sebaovládanie, a to som si myslela, že som už vytrénovaná najlepšie, ako sa dalo. Zareka mi teda dokázal, že od slečny nad vecou mám SAKRA ďaleko.